Autor textu: Archív
09.02.2014

Nestaňte sa otrokmi drog!

Boli to rodinné problémy, peniaze, škola, ktorú nenávidel alebo nejaký iný dôvod, pre ktorý začal s takýmto svinstvom? Možno niečo z toho, možno všetko dokopy.

Bratislava 8. februára (SkolskyServis.sk) - Pohreby sú vždy smutné. Smútiaca rodina, priatelia, známi. Ja som sa práve z jedného vrátila. Z pohrebu môjho dvadsaťdva ročného kamaráta a bývalého spolužiaka, s ktorým som strávila tri roky na strednej škole. Každý asi čaká, že som otrasená a bol to silný a dojemný „zážitok“, veď zomrel mladý človek, ktorý mal, ako sa hovorí, celý život pred sebou.

No mne za celé dve hodiny, ktoré obrad trval, nevyšla ani jedna jediná slza. Asi som sa viac hnevala a priveľa rozmýšľala a na plač mi nezostalo miesto.

Pýtate sa, prečo som bola na poslednej rozlúčke s mojím kamarátom nahnevaná a nad čím som rozmýšľala? Nie, nebolo to preto, že by ma štvalo, aký je život nespravodlivý, že smrť si vzala mladého človeka. Hnevalo ma a dá sa povedať, že som bola (a aj stále som), sklamaná, nahnevaná, frustrovaná. Vyberte si, čo len chcete, že z tridsiatich piatich bývalých spolužiakov, nás prišlo osem. Že iní plakali. Že mu nepomohli, keď bol ešte čas..

Rozmýšľala som nad tým, čo by som ja robila na jeho mieste. Čo mohla spraviť jeho mama, otec? Prečo okolo mňa všetci plačú teraz, keď je už neskoro? Prečo a čo núti ľudí riešiť svoje problémy drogami?

Začalo sa to nevinne. Stretli sme sa pätnásťroční , všetci plní očakávania, čo nám život prinesie. Niekto usmiaty, iný zamračený, chudobný, bohatý, priemerný, no všetci nedospelí. On bol z bohatej rodiny, nikdy sa tým netajil, ale ani nechválil. Vždy ochotný pomôcť, inteligentný, šikovný.

Nikomu by ani nenapadlo, že on už prišiel s problémom. Veď aké problémy by mohol mať pätnásťročný chlapec s kopou prachov a oboma rodičmi?

No päť ročná odborná škola nebola to, čo chcel on. Bolo to rozhodnutie jeho tatka. Môžem len hádať, že aj toto bol jeden z problémov, s ktorým si v takom mladom veku nevedel dať rady. Možno to začalo vtedy, možno oveľa skôr. Možno, ak by išiel na školu, na ktorú chcel ísť, nemusela by som byť dnes na jeho pohrebe. A možno by sa to stalo aj tak.

Ako som už povedala, začalo to nevinne. Marihuanou.

Vlastne, každý si asi myslí, že tráva je ľahká droga, veď v iných krajinách je legálna, dokonca má liečivé účinky. Nie som žiadna moralistka a bola by som pokrytec, ak by som odsudzovala alebo súdila ľudí, ktorí húlia. Áno, skúsila som to aj ja, dva alebo trikrát, no nikdy som tomu neprepadla. Ani si nepamätám, kedy to bolo naposledy. Nechýba mi to, nevyhľadávam to a vlastne som nikdy tak celkom nepochopila, čo z toho ľudia majú. No ale aby som sa vrátila k môjmu spolužiakovi. On začal s trávou. Nikto tomu nevenoval zvláštnu pozornosť, boli sme deti, tu húlil každý, bolo to „cool“. Niektorí z toho vyrástli, iní húlia doteraz. No a tento môj spolužiak tomu prepadol úplne. Postupom času to nebola len „gandža“, ale stále tvrdšie drogy. Zaspával na hodinách, neskôr prestal chodiť do školy úplne.

Boli to rodinné problémy, peniaze, škola, ktorú nenávidel alebo nejaký iný dôvod, pre ktorý začal s takýmto svinstvom? Možno niečo z toho, možno všetko dokopy.

Nasledovala odvykačka, z ktorej ušiel, práca v Anglicku, kde ho mama našla na ulici napoly zmrznutého. Nemocnica, liečenie, diagnóza – TBC. Ťažké štádium. To bolo asi pred polrokom a odvtedy som o ňom nepočula. Viem len, že keď sa náhodou spomenulo jeho meno, reakcia bola vždy rovnaká: „To ten feťák?“.

A zrazu mi jednu nedeľu zazvoní telefón a kamarátka mi oznamuje, že je mŕtvy. Žiadne emócie. „Predávkoval sa?“ Odpoveď ma mierne zaskočila. „Nie, zastrelil.“

A tak som o tri dni nato stála v kostole a počúvala kázeň. „Nikto nemôže súdiť druhého človeka, nikto nevie, čo sa odohrávalo v jeho hlave, prečo sa rozhodol vziať si život.“

No všetci sme vedeli jedno. Drogy mu zničili zdravie, rodinu, psychiku. A všetci sme si kládli rovnaké otázky: Čo sme mohli urobiť? Mohli sme to zastaviť? Mohla to zastaviť jeho rodina?

Neviem ani ja, ani nikto iný odpoveď. Môžeme len dúfať, že už mu je lepšie a že aj jeho príbeh môže byt ponaučením pre iných.

Nestaňte sa otrokmi drog.

Andrea Jánošíková, Paneurópska vysoká škola, fakulta masmédií, Bratislava

Čo treba vedieť o koronavíruse

Júl 2020

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-

Prehľad udalostí:

· Deň hlavného mesta Astany (štátny sviatok, Kazachstan). Medzinárodný deň bozkávania
Napíšte nám skolske@tasr.sk alebo volajte +421 / 2 / 59 210 131