Autor textu: Archív
03.02.2014

Cesty osudu

Poprad 3. februára (SkolskyServis.sk)

Bol to deň ako každý iný. Bola som pri koňoch, prišiel tréner a povedal, že prišlo niekoľko študentov a že ich máme povoziť na koňoch. Zobrala som ešte dve kamarátky a išli sme. Osedlali sme kone a prišli do ohrady.

Začali sme voziť študentov.

Samozrejme, vždy sa nájde študent, ktorý nemá ani najmenší záujem zapojiť sa do kolektívu. Ako sme vozili, všimla som si jedného chlapca, bol trochu divný. Nevidela som v tom nejaký veľký problém, ale niečo mi na ňom vadilo.

Povedala som si „je to jeden z tých čo nemá záujem..“. Neskôr som si niečo všimla, dosť ma to prekvapilo .Chlapec prišiel na rad, pomaly sa približoval ku mne a ku koňovi. Upútali ma jeho oči , boli ľadové a chladné, mala som pocit akoby pozeral cezo mňa. Automaticky som mu chcela pomôcť do sedla, ale keď som sa ho dotkla, bol ku mne agresívny, ani nevedel zdvihnúť nohu do výšky svojich kolien. Ja som len stála a pozorovala som ho. Upozornila som učiteľa, že mu asi nie je dobre a zarazila som sa jeho odpoveďou, že toto je u neho bežné. Pár krát sme prešli ohradu, ale on stále vravel, že chce ísť dole, že nemá rád výšky a ani zvieratá. Zrazu kopol môjho koňa. Ten sa splašil, držala som ho pevne, takže sa nič nestalo. Nečakal moju reakciu, keď som na neho vybehla so slovami, ako si dovoľuje ubližovať môjmu koňovi. Škaredo na mňa pozrel a zoskočil dole z koňa. Stratil rovnováhu a spadol na zem. Zmizol z dohľadu..

S niektorými babami zo skupiny som si vymenila facebooky a kontakty. Vraveli, že by rady začali navštevovať jazdecký klub. Mňa to iba potešilo. Pri rozhovore sa mi ospravedlnili za toho chlapca, povedali mi, že sa volá Sebastián, a že má problém s drogami preto bol taký... potreboval dávku. Škola odišla a my sme sa rozlúčili.

O pár dní neskôr, keď som bola na facebooku, prišla mi správa od nejakého chlapca, nespoznala som ho ale v tom som si všimla meno Sebastián a keď som si pozrela fotku, spoznala som ho. Napísal mi správu, že sa mi ospravedlňuje aký bol ku mne. Začali sme si písať, mňa zaujímal jeho príbeh, tak som mu napísala či by mi ho nechcel povedať. Odpísal mi, že nie, že mi ho radšej povie. Ja som sa bála ísť s ním von, ale povedala som mu, že sa môžeme stretnúť pri koňoch, on súhlasil a tak sme sa stretli. Áno, bála som sa, ale vedela som, že v jazdeckom klube som v bezpečí. A tak mi začal rozprávať, ako sa to všetko stalo.. Chlapec športoval, bol šikovný, len vošiel do nesprávnej partie. Bol jedináčik, rodičia boli zaujatí iba do svojej roboty, podnikali, nemali na syna čas, no mali peniaze a mysleli si, že tie to vyriešia. „ Keď som prišiel domov a mal som červené oči, mama sa ma spýtala, že prečo, odpovedal som jej, že je to alergia a ona mi to uverila“ povedal mi Sebastián. „Myslel som si, že všetko je v poriadku, že mám všetko pod kontrolou, veď iba sem tam som si niečo dal, ale potreboval som na to peniaze a tak som začal drogy nielen užívať ale aj dílovať“.Sebastián mal obdobie kedy chcel skončiť ale tiež obdobie kedy sa predávkoval. No rodičia si to proste nevšímali až na jeden večer, keď do domu vtrhli kukláči aj so psami a našli kokaín, pervitín a marihuanu. Matka skolabovala a otec bol v práci. Neskôr keď sa obaja rodičia dostavili na policajnú stanicu, kde bol Sebastián zadržaný, boli šokovaní, čo sa všetko dozvedeli. Popreli, že by si syna nevšímali.

Konal sa súd. Keďže Sebastián ešte nebol plnoletý, mal pár dní pred osemnástkou, dostal zápis a povinné liečenie na protidrogovom.

Jeho rodičia na tom trvali, no on najprv nebol nadšený ale potom sa odhodlal s tým skončiť.„ Nešlo to ľahko, absťáky boli čím ďalej tým silnejšie a častejšie, zúfalstvo sa striedalo s agresivitou“. Povedal Sebastián. Liečenie trvalo sedem mesiacov a Sebastián bol už čistý, prišiel domov a išiel von. Stretol kamoša zo starej partie. Ani nevedel ako a bol v ich starom mieste, kde sa stretávali. Boli tam aj nové tváre, no on hľadal ju, Denisu, dievča, ktoré ľúbil. Keď ju nevidel, opýtal sa kde je, chlapci mu povedali, že Denisa to nezvládla, jednu dávku neodhadla a viac sa už neprebrala. Kamarát ho ponúkol a dostal možnosť dať si dávku na privítanie, no on si vtedy uvedomil hodnotu života a odišiel z partie so slovami „ Už vás nikdy nechcem vidieť!“ Pochopil, že rodičia mu nechceli zle.

A tak sa aj stalo, Sebastián sa už nestretáva s tými ľuďmi, opäť sa začal venovať športu, zmaturoval. S rodičmi trávi oveľa viac času a najhlavnejšie, je šťastný.

Jana Michalková, Gymnázium Kukučínova 4239/1 Poprad , 2. ročník

Čo treba vedieť o koronavíruse

Júl 2020

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-

Prehľad udalostí:

· Deň hlavného mesta Astany (štátny sviatok, Kazachstan). Medzinárodný deň bozkávania
Napíšte nám skolske@tasr.sk alebo volajte +421 / 2 / 59 210 131