Autor textu: Archív
26.01.2014

Môj najlepší kamarát Riči

Je mi to ľúto. Viem, že by som to nemal robiť. Budeš mi chýbať. Zbohom.

Bratislava 26. januára (SkolskyServis.sk) - Nezáleží na tom kto som, lebo tento príbeh nebude o mne, ale bude o mojom najlepšom kamarátovi Richardovi (prezývali sme ho Riči), ktorý tu už dnes nie je...

Začalo sa to všetko v jeden deň, keď sme obidvaja nastúpili na strednú školu. Ja som mal mať v ten deň 16 rokov. Riči mal 16 pred mesiacom...

Samozrejme ako každý rok som mal veľkú párty u nás doma. Dva dni pred mojou oslavou mi rodičia povedali, že doma pre zmenu nebudú, lebo majú nočnú, tak budú v práci. „ Takže, keďže máš už dosť veľa rokov na to, aby si bol zodpovedný, tak tento rok na tvojej veľkej ''párty'' či ako tomu ty hovoríš, nebudeme... Môžeš si sem pozvať kamarátov, ale keď prídeme domov, nech je tu všetko tak, ako keď sme odišli. Chápeš Simon?,“ povedal otec a usmial sa. ,,Jasné oci, nerob si starosti. A dík,“ usmial som sa tiež. Toto bude mega, pomyslel som si.

Prišiel môj veľký deň a ja som sa tešil. Pozval som všetkých mojich spolužiakov, kamošov zo starej školy, jednoducho všetkých.

O 19.00 hodine sa to malo všetko začať. O 16.30 som všetko začal pripravovať. Na šťastie som to stihol. Ale stále som bol nervózny. Čo ak nič nestihnem upratať a rodičia uvidia ten neporiadok? Zrazu zazvonil zvonček a prišli prví chalani. Medzi nimi bol aj Riči. ,,Čaute chalani,“ privítal som ich. ,,Čau brácho,“ povedal Riči, usmial sa a podal mi darček. Ani som si ho nestihol otvoriť a znovu zazvonil zvonček. Ale táto časť vás asi zaujímať nebude. Tak pokračujme tým, ako už všetci boli u nás doma.

Pustil som hudbu (najnovšie hity, ktoré sa hrali všade na diskotékach). Všetci začali tancovať. Neskôr sa niektorý odpojili od tancovania a vrhli sa na jedlo. Dosť dlhú chvíľu som nevidel Ričiho.

Išiel som ho hľadať. Dlho som ho nevedel nájsť. Nakoniec som ho našiel v kúpeľni na poschodí. Ležal na zemi pri vani. Nevedel som čo mám robiť, tak som sa rýchlo poobzeral a zbadal som na zemi ležať prázdne inekcie. Nevedel som, čo mám robiť, tak som len vyšiel z kúpeľne a zakričal som:,, Ričimu sa niečo stalo!“ Všetci v tej chvíli vybehli hore. Nikto sa ani nepohol, len tak na neho pozerali. Neviem prečo tak neskoro ma to napadlo ale na koniec som zavolal sanitku a jeho rodičom. Rodičia išli s ním. Cez noc Riči zostal v nemocnici a ja som ostal doma a upratoval som.

Na druhý deň ráno som nechal rodičom odkaz na stole a išiel som do nemocnice. Na vrátnici som sa dozvedel, že Riči leží na 3. poschodí, hneď druhé dvere z ľava. Vošiel som dnu a uvidel som Ričiho rodičov. Pozdravil som ich: ,,Dobrý deň, je mi veľmi ľúto čo sa stalo...“ Jeho rodičia sa na mňa pozreli a povedali: ,,Ty za to nemôžeš,“ povedali a snažili sa usmiať ja keď som videl ako im z očí tečú slzy a vedel som že ten úsmev na ich tvárach bol falošný. ,, Poď, necháme ich nech sú mladí chvíľku sami,“ povedala Ričiho mama a odišli. Sadol som si na stoličku vedľa neho.

Pozeral som sa na neho. Mám taký pocit, že som začal plakať. Zavrel som oči. A čakal som, ani neviem na čo. Jednoducho som čakal. Zrazu som len počul Ričiho hlas: ,,Neplač starec, však žijem, som v pohode,“ usmial sa na mňa.

Myslel som, že sa mi to iba zdalo. Ale pre istotu som otvoril oči. Uvidel som len jeho úsmev. Usmial som sa aj ja. Zrazu to neboli slzy smútku ale šťastia. ,,Človek sa tu nemôže ani vyspať,“ zo smiechom povedal. ,, No hááháá,“ povedal som ironicky, ale stále som mal na perách úsmev. ,, Tvoji rodičia sú tu, zavolám ich,“ povedal som, postavil som sa a poslednýkrát som sa usmial, kým som nevyšiel z izby. ,, Okej starec,“ povedal Riči. ,,Riči je už hore,“ usmial som sa. ,, Vďaka bohu,“ odpovedala jeho mama a rozplakala sa. ,, Ja vás už nechám. Som rád, že všetko dobre dopadlo. Dovidenia,“ ešte na rozlúčku som si s Ričiho rodičmi podal ruku.

Cez víkend sme sa s Ričim nestretli, ale písali sme sa na Facebooku a dozvedel som sa, že to chcel len vyskúšať a že si pichol len jednu alebo dve injekcie nejakej drogy a keďže to robil prvý raz, tak asi ho to hneď zložilo a že toho veľmi ľutuje.

V škole celú triedu poprosil, aby o tom nehovorili. Všetci s tým súhlasili.

Druhú hodinu sme mali mať telesnú. Neviem, či Ričimu lekár dovolil cvičiť, ale cvičil. Keď si obliekol tričko s krátkym rukávom, tak som si všimol, že na ruke nemá dva pichance od injekcií, ale rovno päť. Nám dvom vždy trvá najdlhšie prezliecť sa a tak sme ako vždy ostali ako posledný. Nenápadne som sa ho spýtal: ,, Koľko že si si to pichol injekcií? Dve?,“ ,, Áno,“ zneistene odpovedal. Hneď mi bolo jasné, že do jednej žily si dve inekcie nemôže pichať na päťkrát.

,,Ty si s tým neprestal, že?“ spýtal som sa.

Riči bol chvíľu ticho no napokon povedal: ,,Nooooooo... Ja len.... Chcel som...“ ,, Takže si s tým neprestal? Prečo? Čo ťa to vôbec napadlo to skúšať? Vieš čo sa ti všetko mohlo stať? Ja ťa nechápem,“ pozrel som sa mu smutne do očí. Tiež sa na mňa pozrel. Nič nepovedal. Ale akoby mi hovoril prepáč. Potom sme išli na telesnú.

Večer sme si písali. Dozvedel som sa, že je doma sám. Všetko prebiehalo v poriadku. Písali sme si o škole, o kamošoch, o všetkom. Ale prestal odpisovať. Bolo mi to zvláštne, lebo vždy mi povie, že buď musí ísť alebo sa mu už nechce písať. Ale ešte nikdy sa mi nestalo, že by neodpisoval. Tak som mu zavolal. Ale nezdvíhal. Postavil som sa, povedal rodičom o čo ide a išiel som k jeho domu. Skúsil som, či idú otvoriť dvere. Boli odomknuté. Potom mi pípol mobil. Zastavil som sa. Pozrel som sa do mobilu a videl som SMS-ku od Ričiho. Bolo tam napísané: Je mi to ľúto. Viem, že by som to nemal robiť. Budeš mi chýbať. Zbohom. V tej chvíli som začal tušiť čo sa deje. Vybehol hore schodami. Vrthol som do jeho izby. Nebol tam. Videl som len odkaz na jeho posteli jeho rodičom:

Ahojte, budete navždy v mojom srdci. Aj keď ste to už asi dlho odo mňa nepočuli, ľúbim vás. Váš syn Richard Riči Novák

Bolo mi z toho do plaču. Rýchlo som zabuchol dvere od jeho izby a bežal do kúpeľne. Ležal tam a vedľa neho boli injekcie. Neviem koľko ich tam bolo, nemal som čas ich počítať. Mimo toho som si všimol aj nožík a žiletku, ktorá bola zakrvavená, taktiež ako nožík. Na rukách bol dorezaný. Bol to strašný pohľad. Rýchlo som sa spamätal a skúsil som či dýcha. Potom či má tep. Nič z toho nemal. Bol bledý. No nevzdával som to. Chytil som do ruky mobil a zavolal 112. A ako prvý raz aj Ričiho rodičov.

Sanitka dorazila skôr ako jeho rodičia.

Povedali, že mám odísť z kúpeľne a počkať dole na jeho rodičov. Tak som išiel dole. O asi päť minút prišli záchranári dole a so smútkom mi povedali, že im je to ľúto, ale už sa ho nedá zachrániť. Rozplakal som sa (ja viem, že sa hovorí, že chalani nemajú plakať, ale čo by ste robili, keby ste stratili najbližšiu osobu, ktorá vám rozumie a má vás rád taký aký ste?). Neskôr prišla jeho mama a otec.

Mame to oznámili ako prvej. Plakala tak, ako som ešte nikdy nikoho nevidel.

O tri dni sa konal pohreb. Prišla tam celá naša trieda aj s učiteľkou a dokonca aj riaditeľ.

Už je tomu dva roky, ale akoby sa to stalo včera. Stále je to môj najlepší kamarát a vždy bude...

Katarína Majerská Príma B, Gymnázium L. Novomeského, Tomášikova 2, Bratislava

Čo treba vedieť o koronavíruse

Júl 2020

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-

Prehľad udalostí:

· Deň dobytia Bastily (Francúzsko, štátny sviatok),
Napíšte nám skolske@tasr.sk alebo volajte +421 / 2 / 59 210 131