Ľudmila Podjavorinská, prvá slovenská poetka, sa narodila pred 150 rokmi
Uznanie spisovateľke prejavili aj také osobnosti slovenskej kultúry ako Svetozár Hurban Vajanský či Pavol Országh Hviezdoslav.
Bzince pod Javorinou/Bratislava 26. apríla (TASR) – Spisovateľka a prvá slovenská poetka, Ľudmila Podjavorinská, sa venovala písaniu pre dospelých, no do dejín literatúry sa zapísala ako autorka, ktorá stála pri zrode modernej tvorby pre detského čitateľa. Jej diela boli adaptované pre rozhlas aj televíziu. Dobrodružstvá vrabčiaka Čima, Zajka Bojka či Žabiatka dodnes patria k mimoriadne obľúbeným príbehom, ktoré dokážu upútať najmä tých najmenších.
Uznanie spisovateľke prejavili aj také osobnosti slovenskej kultúry ako Svetozár Hurban Vajanský či Pavol Országh Hviezdoslav. Vďaka básnickej tvorbe, v ktorej priniesla tematickú novosť v podobe vyjadrenia citov, osobných stavov a hľadania si miesta v živote, ju možno považovať za predchodkyňu slovenskej moderny.
Od narodenia Ľudmily Podjavorinskej uplynie v utorok 26. apríla 150 rokov.
Ľudmila Podjavorinská (vlastným menom Riznerová) sa narodila 26. apríla 1872 v dedine Bzince pod Javorinou do učiteľskej rodiny. Vzdelávala sa vo svojom rodisku i v Horných Salibách. Z finančných dôvodov nenavštevovala žiadnu školu, no bola vášnivou čitateľkou a venovala sa samoštúdiu.
Jej literárny talent podporoval strýko, bibliograf Ľudovít Rizner. V rokoch 1920-1925 pôsobila ako úradníčka v Novom Meste nad Váhom, ale do veľkej miery ju živili skromné zárobky zo spisovateľskej činnosti.
Už v pätnástich rokoch bola v Slovenských novinách uverejnená jej besednica Turecká svadba a ako veľmi mladá autorka sa predstavila aj prózou Stratená mladosť (1889). Publikovala v rôznych časopisoch, z nich možno spomenúť Vlasť a svet či Slovenské pohľady.
Básnickou zbierkou s názvom Z vesny života ovplyvnenou romantizmom, sa Podjavorinská v roku 1895 stala prvou slovenskou poetkou, ktorej tvorba vyšla knižne. Dovtedy totiž ženy písali iba do periodík. Téme sedliakov sa venovala v humorne ladenej poviedke Kmotrovia figliari (1892) a zábavné rozprávanie o jednoduchej manželskej dvojici predstavuje dielo Fako Ďura Kotúľku (1899). Témou citových vzťahov medzi ľuďmi sa zaoberala v novelách Dozvuky (1895), Ideál a Pozde (obe 1896), pričom niektoré z nich majú autobiografické črty.
Začiatkom 20. storočia napísala veršované poviedky Po bále (1903), Na bále (1909) či Prelud (1915), v ktorých kritizovala meštiacku spoločnosť. Psychologicko-sociálnymi novelami V otroctve (1905) a Blud (1906) sa priblížila k autorom tvoriacim v duchu kritického realizmu. V novele Žena (1910) zase skúmala postavenie ženy v spoločnosti. Lyrickým tónom boli poznačené Piesne samoty (1942) a jej tvorbu dopĺňajú aj zbierky veršovanej epiky Balady (1930) a Balady a povesti (1946).
Tvorbu pre najmenších v podobe hravých a zábavných básní publikovala v Novinách malých, Zorničke, Priateľovi dietok či v Slniečku. V roku 1921 jej vyšla kniha Kytka veršov pre slovenské dietky, detskému čitateľovi je určená aj zbierka Veršíky pre maličkých (1930) či veršované anekdoty s názvom Medový hrniec (1930). Zvieratá sa ústrednými postavami stali v ďalších známych dielach autorky ako Zajko Bojko (1930) alebo Čin-Čin (1943), v ktorom Podjavorinská zachytila príbehy vrabca Čima Čimčara a jeho kamarátky Činky. Z prozaických diel možno spomenúť rozprávky Čarovné skielka (1931) či novelu o tragickom príbehu siroty Baránok Boží (1932). Venovala sa aj prekladateľskej činnosti a v roku 1947 jej udelili titul národná umelkyňa.
Ľudmila Podjavorinská zomrela 2. marca 1951 v Novom Meste nad Váhom.