Veď neplač, mama, ty hneď kropíš
Narodila som sa v roku, keď prišla sloboda. Vojnu poznám len z rozprávania a histórie. Sme šťastná generácia, šťastné sú naše deti aj detné deti. Chráňme si mier!
Bánovce nad Bebravou 08.05.2020 (Skolske.sk)
Už som to niekde písala, že celé Slovensko je posiate pamätníkmi. A nielen Slovensko.
Na pamiatku tých, čo padli vo vojne. V prvej i druhej. Niektorí za účasť v odboji, iní za pomoc partizánom. A niektorí len preto, aby sa fašisti vyzúrili. Masové hroby, vypálené dediny stali sa nemými svedkami vojnového besnenia.
Pamätník na obrázku je z rakúskeho tábora Ebensee. Ďaleko od domova tu zahynuli a v hroboch tíško spia aj naši Slováci. Aj môj blízky. Jeho syn bol malý, keď mu otca zajali. Nepamätal si ho. A nepamätal si ani domček v laze. Na inom pamätníku v tom istom meste je nápis v češtine Lidé, bděte! Bděte biblické i fučíkovské.
Bdejme a pamätajme! Nedovoľme, aby sa niečo také zopakovalo!
Žiaľ, mnohí nepoznáme svoju minulosť. Nepoznáme hrdinov, ktorí padli aj za nás. Akoby ani neboli. Preto chválim Naše Bánovce, ktoré prinášajú príspevky z histórie. Stanko Vavro, robíš dobrú robotu! A nehovorím to sama.
Na Našich Bánovciach som si prečítala komentár, ktorý ma zaujal a podnietil napísať tento príspevok. Pisateľ reaguje na článok o Vojtechovi Masarykovi, riaditeľovi školy v Omastinej. Za účasť v odboji ho fašisti zavraždili v lese na Cibislavke pri Bánovciach. Jeho malý synček bol vtedy v perinke. Keď mal pätnásť, napísal báseň Rozhovor. Veršík z nej som vybrala do nadpisu tohto článku.
Autor v komentári píše: „Som veľmi rád, že táto stránka prináša takéto a podobné spomienky na naše dejiny a ľudí, ktorí ich aktívne tvorili. Myslím, že v dnešnej dobe je to aktuálne viac ako pred rokom 89. A veľmi sa mi páči, že táto stránka prináša príbehy obyčajných ľudí, na ktorých sa často zabúdalo, zabúda a, bohužiaľ, aj zabúdať bude. A paradoxne, bez nich by sa nedosiahlo nič.
Ani pyramídy nepostavili slávni faraóni, ani čínsky múr cisárske dynastie, koloseum v Ríme nie je práca cisára. Aj Napoleon mal kuchárov, sluhov a vojakov, rovnako ako Alexander Macedónsky by sám nikdy nedošiel do Perzie. Vďaka, Stano, že pripomínaš obyčajných ľudí, hrdinov, bez ktorých by nebolo nič. Včera som na STV 2 pozeral dokument o veteránoch z Povstania, ktorí skončili a prežili koncentráky. A bolo mi do plaču, ako sa k nim zachovala táto nová, “demokratická“ spoločnosť.“
Múdre slová múdreho človeka.
Na inom mieste, pod článkom Mladý, len 31-ročný závadský učiteľ Rudolf Ryban zomrel aj za nás som si našla od toho istého čitateľa tieto slová:
„Za takéto príspevky Vám patrí naozaj veľká vďaka. Tradície protifašistiského odboja v našom regióne by si zaslúžili oveľa väčšiu pozornosť aj od ostatných či komunálnych orgánov a rovnako vo výchovno-vzdelávacom procese mladej generácie. Pri súčasnom trende oficiálnych osláv výročí raz v roku, náraste extrémizmu hlavne medzi mladou generáciou, zľahčovaní či popieraní najhorších zločinov proti ľudskosti je len krôčik k “zabudnutiu“. Takže vďaka za prácu, ktorú robíte.“
Vďačne. Robím to vďačne. A ďakujem Viliamovi Mikulovskému, ktorý sa histórii venuje ako záľube. Ďakujem, že som mohla publikovať posledné dva príspevky, ktoré vyšli z jeho pera. Aj tomuto mladému mužovi vyslovujem pochvalu za to, čo robí.
Na túto tému som napísala niekoľko príspevkov na portáli Školské. Pri písaní sa mi tlačili slzy do očí. Boli veľmi čítané a dostala som aj niekoľko priaznivých ohlasov. Len pripomeniem niektoré: Mladý, len 31-ročný závadský učiteľ Rudolf Ryban zomrel aj za nás; Vojtecha Masaryka, riaditeľa školy v Omastinej, zavraždili fašisti na Cibislavke; Fašistické zverstvá v Cimennej nech sú mementom; Vojny. Tých ale bolo! Celé naše dejiny sú písané krvou do čiernej kroniky; O fašistických zverstvách v Závade pod Čiernym vrchom a v Kšinnej; Ak by sme držali minútu ticha za každú obeť holokaustu, boli by sme ticho 11rokov a 6 mesiacov; Rob to, čo ja, a prežiješ; Príbeh židovských detí a Paťa Krbeša; Prajem celému svetu mier!
Od vojny uplynulo 75 rokov, celá jedna generácia. Moja generácia. Narodila som sa v roku, keď prišla sloboda. Vojnu poznám len z rozprávania a histórie. Sme šťastná generácia, šťastné sú naše deti aj detné deti. Chráňme si mier!
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou