K 152. výročiu úmrtia Jozefa Karola Viktorina

Ilustračná snímka. Foto: TASR

Bratislava 20.07.2026 (Skolske.sk)

Dňa 20. júla si pripomíname 152. výročie úmrtia katolíckeho kňaza, vydavateľa, ochrancu kultúrnych pamiatok, spoluzakladateľa Matice slovenskej a Spolku sv. Vojtecha, Jozefa Karola Viktorina (12. III. 1822 – 20. VII. 1874).

Jozef Karol Viktorin spí svoj večný sen v maďarskom mestečku Visegrád, kde si dodnes ctia jeho pamiatku. Vzhľadom na jeho aktivity súvisiace so záchranou vyšehradskej hradnej ruiny a s vybudovaním prístupovej cesty ku nej, dostal od pracovníkov Múzea Kráľa Štefana vo Visegráde pomenovanie: krstný otec múzea.
​​​​​​​
Viktorina zaraďujeme ku skupine katolíckych vzdelancov – kňazov, ako Ján Palárik, Andrej Radlinský, Jozef Kohút, Štefan Závodský, Michal Chrástek a mnohí ďalší, ktorí v matičných rokoch súbežne so štúrovcami tvorili predpoklady budúceho, široko rozvetveného národného ţivota. Jeho cesta pivotom bola plná prekážok. Už od mladosti sa stretával s nedostatkom, neskôr s prenasledovaním, utrpením. Veľkú úlohu v jeho živote zohrávala túžba po vzdelaní. Vytrvalosť a odhodlanosť mu pomohli preklenúť mnohé prekážky, ktoré sa mu stavali do života.

Spolupracoval aj so Slovanmi okolitých krajín. Veľkú ozvenu v živote zadunajských Slovákov nechal jeho pobyt vo Visegráde (Vyšehrad), kde prežil posledné obdobie svojho života.

Počas svojho pôsobenia vo Vyšehrade vynaložil veľké úsilie o sprístupnenie zrúcanín starobylého vyšehradského hradu. O jeho záujme o históriu a o zachovanie historických pamiatok nás presviedča aj jeho vlastnoručný zápis v Pamätnej knihe Vyšehradskej farnosti. Na jeho úvodnej stránke je napísané: „Čitateľovi! Je veľmi bolestné, že na takom mieste, akým je vyšehradský chotár, teda starobylý Vyšehrad, nie je vo farskom archíve žiadna Pamätná kniha. Nehovorím, že by mala byť z čias Karola Róberta, z čias Ľudovíta Veľkého či Mateja Korvína a nasledujúcich ( panovníkov), lebo možno sa domnievať, že besnenie Turkov, ktorí tu boli prvýkrát asi 50 rokov a potom druhýkrát ešte ďalších 80 rokov, všetko tu zvrátilo navnivoč. No po vyhnaní Turkov a obnovení farnosti, tak okolo roku 1712, Pamätná kniha sa mohla, ba mala viesť! Opäť a opäť pripomínam, že táto skutočnosť nás mrzí. Vtedy totiž z tradovaných vecí tohto ľudu, ktorý tu skutočne býval, mohla sa nejedna veľmi vzácna vec zachrániť od zabudnutia a zachovať pre potomkov. Tento nedostatok, pravda, sa nedá, nahradiť., no je nezbytné, aby dobre riadená fara mala Pamätnú knihu . A preto takúto knihu svojim počinom predkladám mojim nástupcom, aby pochopili zmysel, prečo som ju založil. Dané vo Vyšehrade 1. Januára 1868. Jozef Viktorin, farár.“

V pamätnej knihe sa nachádza aj Viktorinov krátky latinsky písaný životopis, zo dňa 23. decembra 1867. To, že sa Jozef Viktorin dostal na svoju vlastnú žiadosť do Vyšehradu, v ňom vzbudzovalo nádej, že sa dostane naspäť do slovenského prostredia, bližšie k rodisku, miestam dôverne známym a k svojim priateľom. 

2. mája 1868 sa listom obrátil na kardinála – prímasa Jána Simora, v ktorom žiadal o uprázdnené miesto v Ivanke pri Dunaji: „....Na uprázdnené farské benefícium v Ivanke (pri Dunaji), na obsadenie ktorého je Vašou Výsosťou určený súbeh do 10. mája t.r., týmto sa odvarujem pokorne uchádzať, preto svoju žiadosť, na patričného patróna knieža Srbska Michala M. Obrenoviča pokorne prikladám a prosím Vašu Výsosť, aby priloženú žiadosť patrónovi v patričnom čase milostivo predložila a za moju záležitosť sa u neho prihovoriť ráčila."

Viktorinovej žiadosti však nebolo ani tentoraz vyhovené, a preto zostal naďalej vo Vyšehrade. Jeho túžba po rodisku, resp. jeho bližšieho okolia mu nebránila v tom, aby vykonával svoju prácu v prospech tamojšieho obyvateľstva a zveľaďovania miesta svojho pôsobiska. Aj počas pôsobenia na Vyšehradskej fare pokračoval vo svojich vydavateľských a literárno – vedeckých aktivitách. Roku 1867 vydal slovenský preklad spisu Tomáša Kempenského pod titulom: Štvoro kníh o Nasledovaní Krista Tomáša Kempenského.

Počas pôsobenia vo Vyšehrade však vydal aj dve publikácie poukazujúce na dejiny a súčasnosť Vyšehradu - v maďarčine: Visegrad hajdan és most (Pest,1872), v nemčine: Visegrad eins und jetzt (Pest, 1872).

V poslednom období svojho života bol Viktorin po dobu 4 týždňov liečený v Ústave Dr. Vaškoviča v Budíne. Jeho silné bolesti hlavy sprevádzané záchvatmi zúrivosti však neustupovali, preto bol na vlastnú žiadosť prevezený dňa 18. júla 1874 k Milosrdným bratom budínskeho ústavu pre choromyseľných. Do ústavu bol privezený v sprievode dvoch Vyšehradčanov. Po ukončení záchvatu sa dokázal pokojne rozprávať s novicom, ktorý ho mal na starosti. Vo večerných hodinách dňa 20. júla viedol živý rozhovor s vedúcim lekárom oddelenia, ktorému sa sťažoval na neznesiteľné bolesti hlavy, napriek tomu však myslel na prácu – poprosil lekára o dovolenie slúžiť v nemocnici omšu. Lekár mu to prisľúbil a odišiel. Ráno po štvrtej ho službukonajúci novic našiel pri dverách s dvomi reznými ranami na hrdle. Pri pitve mu v hlave našli dva veľké a množstvo menších nádorov na mozgu. Tieto mali byť príčinou jeho stavu. Telesné pozostatky boli prevezené do Vyšehradu, kde bol dňa 22.júla 1874 pochovaný biskupom Lazarom Kantzom.

25. júla 1874 informoval ostrihomský dekan Ján Evanjelista Feichtinger kardinála – prímasa Jána Simora o nešťastnej smrti vyšehradského farára Jozefa Viktorina.
Hrob Jozefa Karola VIktorina je každoročne miestom spomienkových slávností pri výročí jeho úmrtia, ktoré organizujú Mesto Visegrád a Slovenská samospráva v Budapešti.