Nové Zámky 02.11.2025 (Skolske.sk)

Koncom augusta 2025 som sa zúčastnila vzdelávacieho podujatia v organizácii The Olga Lengyel Institute a Dokumentačného strediska holokaustu v Bratislave. Súčasťou veľmi intenzívneho týždňa bola aj diskusia s pánom Pavlom Kučerom, preživším holokaustu. Na základe vzdelávacích materiálov a množstva podnetov sme rozbehli eTwinningový projekt s názvom Borderland s partnerskými školami v Poľsku a Rumunsku na tému ľudské práva a holokaust. Medzi aktivity sa snažíme zaradiť zážitkové vzdelávanie, diskusie, workshopy a iné formy vzdelávania, aby študenti získali čo najviac podnetov v téme. Keď som sa s pánom Kučerom stretla na spomienkovej slávnosti 9. septembra aj v Seredi, považovala som to za osudové a pozvala ho na diskusiu so študentmi aj na naše gymnázium Petra Pázmáňa do Nových Zámkov. Jeho príbeh je mimoriadne dobrodružný a zaujímavý:

Pavel Kučera, narodený 1. mája 1938 v Borčiciach neďaleko Nemšovej, prežil hrôzy fašizmu v koncentračnom tábore, najmä vďaka sile a húževnatosti svojej matky Lýdie. Jeho otec, Félix Kučera, bol správcom liehovaru v Borčiciach. Rodina bola v dedine obľúbená, otec režíroval divadlo a dedko bol predsedom futbalového klubu. Okrem Pavla mali ešte staršieho syna Eugena.

Predvojnové obdobie a Slovenský štát

Rodina Kučerovcov patrila k neológom, dodržiavala veľké sviatky. Všetko sa zmenilo po vzniku Slovenského štátu, keď protižidovské zákony narušili vzťahy v dedine. Ich židovský pôvod im znemožňoval vlastniť rádio a klavír, ktoré matka radšej rozrúbala, než by ich mala odovzdať gardistom.

Deportácie a úkryt

V roku 1942 zorganizoval učiteľ Repa, z ktorého sa stal veľký gardista, pohon na Židov, ktorých odviezli do zberného tábora v Žiline. Pavla, vtedy štvorročného, odviedli do tohto zberného tábora prvýkrát. Rodina sa však dostala von vďaka výnimke pre jeho otca Félixa, ktorú vybavil matkin brat právnik. Výnimka bola z hospodárskych dôvodov, keďže liehovar potreboval správcu. Rodina sa presťahovala do Bratislavy, kde chvíľu bývali v hoteli Palace a potom v prenajatej izbe u Artura Stachu na Zelenej ulici. Otec pracoval ako stavebný robotník vďaka hospodárskej výnimke, čo im dávalo pocit bezpečia. Po obnovení deportácií v roku 1944 prestali otcove výnimky platiť a musel sa skrývať. Stacha mu našiel iný úkryt. Rodine pomáhali majiteľ domu Stacha a pani Margita, ktorá nosila potraviny.

Zatknutie a cesta do tábora

Dňa 14. októbra 1944 prišli po rodinu gardisti na udanie netere pani Margity. Bolo to v noci, okolo 11. hodiny, s krikom a vyhrážkami streľbou, pričom si jeden točil revolver na prste. Matka stihla zbaliť len narýchlo veci, vrátane knihy Čin čin od Ľudmily Podjavorinskej, ktorá zohrala pre Pavla „milú úlohu“. Pavel mal vtedy 6 rokov. Všetkých, vrátane Artura Stachu, odviedli na veliteľstvo Hlinkovej gardy. Otca a Stachu zbili počas vypočúvania. Potom ich presunuli do zberného tábora v Seredi. Pavel si Sereď pamätá ako znesiteľnú v porovnaní s neskorším táborom. Brat Eugen sa znova vyhol chyteniu, pretože bol preč, a neskôr sa o neho starali Anna a Filip Martiškovi v Borčiciach. Z Serede nastúpil Pavel s mamou Lýdiou do jedného dobytčiaka a otec Félix do druhého. To bolo naposledy, čo Kučera videl svojho otca. Keď pri Púchove videli, že vlak nejde do Poľska, ale do Nemecka, vyvolalo to v nich nádej.

Koncentračný tábor Bergen-Belsen

Pavel s mamou skončili v koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Otec Félix sa dostal do Buchenwaldu, kde zomrel 4. apríla 1945 na otravu krvi, týždeň pred oslobodením. Príchod do Bergen-Belsenu si Pavel pamätá za ukrutného lejaku. Z Bergenskej stanice museli ísť pešo asi päť kilometrov. Mama vtedy povedala, že dážď v cudzom meste je dobré znamenie a že sa určite vrátia. Podmienky v tábore boli hrozné: hlad, zima a psychický teror esesákov. Pavel bol často chorý – mal záškrt, šarlach, osýpky, zápal pľúc a neskôr nebezpečný škvrnitý týfus. Prežil to vďaka matke a šťastiu. Matka si prostredníctvom mŕtvej schránky vymenila svoj prídel chleba za lieky proti hnačke (pre svojho brata, ktorý bol tiež v tábore) alebo lieky pre Pavla, ktoré zohnal jej brat. Pavel s mamou boli v ženskej časti tábora, kde boli aj deti. V baraku boli aj holandské deti a je veľmi pravdepodobné, že tam bola internovaná aj Anna Franková. Ich hračkami boli šišky a kamene. Mama im často čítala z knihy Čin čin. Stáli dlhé nástupy aj dve hodiny bez ohľadu na počasie. Raňajky bol len malý kúsok chleba a niečo, čo nazývali káva – podľa Pavla „vyhorená voda“. Pavel na vlastné oči videl zabíjanie ľudí, ktoré bolo na dennom poriadku. Najhorším zážitkom bolo, keď sa ako deti hrali pri kope mŕtvol, ktoré nechávali vonku, pretože márnica bola preplnená, a esesáčka vynadala ich mamám. Strach na nástupoch pociťoval nie zo smrti, ale z toho, že by ho oddelili od matky.

Oslobodenie a návrat

Bergen-Belsen bol oslobodený anglickými vojskami 15. apríla 1945. Posledné dni boli najhoršie, s nedostatkom jedla a vody. Vojaci boli šokovaní stavom tábora. Postarali sa o nich a presťahovali ich do kasární. Lýdia dostala maláriu, takže nemohli hneď odísť. Pri návrate museli ísť okľukou cez Plzeň do Prahy, pretože ich Sovieti nechceli pustiť cez svoju zónu. V Prahe ich dali do karantény a vystavili im nové doklady. V Bratislave ich už čakal brat Eugen. Následne sa matka dozvedela o smrti Félixa Kučeru v Buchenwalde.

Štúdium a dospelosť

Pavel začal chodiť do školy. Finančne im pomáhal brat Eugen, ktorý sa vyučil za zubného laboranta. Pavel vyštudoval elektrotechnickú fakultu a takmer 40 rokov pracoval v Elektrovode. Nebol politicky angažovaný a nikdy nevstúpil do KSČ. Mal problémy, napríklad v roku 1968, keď nesúhlasil so vstupom sovietskych vojsk. Emigráciu nikdy nezvažoval kvôli matke. ŠtB sa ho snažila presvedčiť na spoluprácu po jeho ceste do Izraela v roku 1967, s čím nesúhlasil. Rok 1989 sledoval s radosťou, no negatívne vnímal obnovenie SNS a návrat dvojkríža, ktorý sa mu spájal s Hlinkovou gardou. Dnes je Pavel Kučera už na dôchodku, šťastne ženatý, má dvoch synov a štyri vnúčatá. Vníma s obavami návrat fašizmu a vyjadrenia politikov, ktoré mu pripomínajú obdobie Slovenského štátu a komunizmu.

Ako ďalej v projekte?

V našom eTwinning projekte Borderland nasleduje ďalšia fáza: spracovanie príbehu preživších. Na základe spoločne vytvorených otázok si žiaci v medzinárodných tímoch spíšu príbehy, zanalyzujú, v čom sú podobné a v čom odlišné jednotlivé svedectvá, ktoré si vypočuli naši slovenskí študenti a ich rovesníci v Poľsku a Rumunsku. Ich závery budeme spoločne zdielať na online stretnutí projektových partnerov na konci novembra.