Bánovce nad Bebravou 21.09.2021 (Skolske.sk)

Ján Smrek to v básni Ďakujem povedal za mňa i za vás: Ďakujem, že viem zo života kmásať zas ako z jabloní. 

​​​​​​​Ibaže neviem, či sme dostatočne vďační za život. Či nezabúdame na tých, čo nám ho dali. A neviem ani, či dostatočne ďakujeme životu za všetky dary, čo si od neho berieme.

To rodičia nás naučili povedať ďakujem. Keď sme niečo dostali, odmalička nás napomínali: čo máš povedať, ako povieš? A tak sme sa naučili ďakovať. Maličkí sa to ešte len učia a my veľkí sme už možno aj zabudli.  Ale niektorí to stále vieme. V duchu  alebo ľahučkým  pohybom pier ďakujeme za pokojný spánok, za ráno, do ktorého sme sa prebudili, za každý deň a všetko pekné, čo priniesol. Vďační sme za chlieb, o ktorý v modlitbách prosíme, za dážď, čo dáva vlahu zemi, za slnko, čo ju ohrieva, za  vodu, ktorú pijeme, za vzduch, ktorý dýchame. Za zdravie, za dar reči, za oči, ktoré vidia, za všetko božie stvorenstvo, za múdrosť,  za  kvety, stromy, za detský plač i smiech. Za to, že počujeme zurčanie potôčika, šumenie vetra, spev vtákov nad nami, za všetku krásu, ktorou sme obdarení. Za to vyslovujeme chválu a vďaku životu.

Ďakujeme za dary, ktoré dostávame, za pekné slová, ktoré počúvame, za ruky, ktoré žehnajú, za dobré skutky, za prácu. Aj za to, že máme pri sebe ľudí, čo nám podajú ruku, pohladia tvár i zotrú  slzu z líca.

​​​​​​​Francúzsky prozaik Marcel Proust povedal: „Buďme vďační ľuďom, čo nás robia šťastnými; sú to čarovní záhradníci, vďaka ktorým kvitneme."

​​​​​​​Kiežby svet bol jedna veľká rozkvitnutá lúka!

Máme byť za čo vďační. Ľuďom aj veciam, Bohu, aj prírode. 




Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou