Miluj blížneho svojho

Foto: záber z filmu

Bánovce nad Bebravou 10.09.2021 (Skolske.sk)

Vypočul si množstvo smutných príbehov, preštudoval kopu archívnych materiálov, aby zdokumentoval svedectvo o zverstvách spáchaných na Židoch vo vojne, ale aj po nej. Tí, čo prežili, rozprávajú. Je preto smutné, že ešte dnes počuť hlasy, že za holokaust si môžu Židia sami. Rovnako smutné sú aj vyjadrenia ľudí, ktorí znevažujú Povstanie a nechcú v ňom vidieť boj Slovákov proti fašizmu; aj tomu domácemu.

Preto má význam práca ľudí, ktorí dokumentujú svedectvá posledných žijúcich účastníkov vojny. Lebo ich odchodom sa bude stále ľahšie manipulovať s vedomím ľudí a falšovať história. Lepšie je raz počuť, ako stokrát vidieť. V tom je sila a prevaha dokumentárneho filmu nad filmom hraným.
Režisér Dušan Hudec sa vo svojich filmoch snaží hľadať pravdu o našej rozporuplnej minulosti. Bánovčan, ktorý žije v Bratislave, má na svojom konte už desiatku dokumentov.

​​​​​​​Čo sa skrýva za filmovým dokumentom, ako vidí svoju prácu, aj o tom sa budeme rozprávať. Osobne sa poznáme, tykáme si, čo v rozhovore vnímam ako výhodu pre obidve strany.

Venuješ sa dokumentárnym filmom. Prečo dokument? Dá sa z toho vyžiť? Je to skôr záležitosť srdca?

K dokumentu som sa dostal preto, lebo som považoval za dôležité dať možnosť hovoriť o svojich skúsenostiach ľuďom, ktorí prežili extrémne situácie ohrozenia života a takmer nikto si ich nevšímal. Urážala ma ľahostajnosť okolia, inštitúcií, médií k ich utrpeniu, ktorým prešli, absencia empatie, ľudského súcitu, záujmu dozvedieť sa, čo prežili. Prešli koncentračnými a zajateckými tábormi a žijú takmer zabudnutí na okraji spoločnosti, často s podlomeným zdravím, čo je dôsledok prežitých vojnových útrap.

Predpokladám, že láska k histórii ťa priviedla k citlivým, až k tabuizovaným témam. Patrí k nim holokaust a Slovenské národné povstanie. Venujme sa najskôr prvej z nich. Prečo holokaust?

V roku 1998 som sa stretol s pani Hildou Hraboveckou a s Etou Wetzlerovou, ktoré boli medzi prvými deportovanými židovskými dievčatami do Osvienčimu. Ich príbehy zneli ako z inej planéty. Zrazu sa predo mnou otvoril netušený priestor, do ktorého mi dovolili nahliadnuť, napriek tomu, že si ho každý úzkostlivo strážil. Postupne som si získal ich dôveru a podelil sa s nimi o ich utrpenie.Považoval som za dôležité priniesť ich svedectvo a trochu otriasť nezáujmom väčšiny obyvateľstva. Svoje traumy si nesú celý svoj život.

Stretol som sa s mnohými bývalými väzňami. Vyznačovali sa neobyčajnou skromnosťou a pokorou k životu, akú som nenašiel u iných ľudí. Napr. bolo pre mňa poctou spoznať pána Dr. Andreja Milara - Mullera, ktorý pomohol Vrbovi a Wetzlerovi utiecť z Osvienčimu v apríli 1944. Nebyť jeho, asi by sa im to nepodarilo.

Poslovia nádeje, Miluj blížneho svojho, Svedok, Celý svet je úzky most. To sú najznámejšie tvoje tituly so židovskou tematikou. Posledný z nich zvíťazil na festivale Celý svet. Porota ocenila, že film je vážny a zábavný zároveň. O čom to je?

Je to príbeh Jossi Steinera, ktorý sa ako chlapec ukrýval spolu s rodinou na kopaniciach v Krajnom u sedliaka Jána Mozoláka. Vďaka nemu všetci prežili a po vojne sa vysťahovali do Izraela. Po mnohých rokoch sa však Jossi vrátil na Slovensko a stal sa z neho „rabín z ľudu“ v Košiciach. Bol veľmi obľúbený práve preto, že nebol vyštudovaný rabín, ale ovládal všetko, čo mal vedieť, a čo nevedel, to sa naučil. Svoj neobyčajný, vrúcny vzťah k ľuďom a nenapodobiteľný zmysel pre humor vo filme slobodne, spontánne prejavil.

Je nesmierne vďačný rodine Jána Mozoláka za svoju záchranu. Chodil neúnavne po slovenských školách a rozprával o ňom podrobnosti. Aj tak si ho chcel uctiť, pretože pán Mozolák našiel v sebe odvahu postaviť sa voči zlu, ktoré ich cez vojnu všade obklopovalo.

Miluj blížneho svojho je film, ktorý by mal byť učebnou pomôckou každého učiteľa dejepisu. Ukazuje, že antisemitizmus mal aj takú „domácu – ľudovú“ podobu. Obyvatelia Topoľčian pogromom v septembri 1945 prinútili Židov odísť a „vyčistili“ tak mesto do posledného Žida. Čo bolo posolstvom filmu? Pamätám si, že STV v Bratislave ho odmietla odvysielať. Prečo?

V Topoľčanoch vyhnali dvakrát svojich židovských spoluobčanov. Najskôr ich slovenskí gardisti a arizátori natlačili do vagónov a poslali do koncentračných táborov s tým, že sa už nevrátia a ich majetky im zostanú, a po vojne, keď prišli Židia do rodného mesta, dav ľudí ich na uliciach začal biť. Stáli za tým tí, ktorí profitovali na židovskom majetku. Podľa niektorých správ založili dokonca v meste tajnú organizáciu, ktorá sa schádzala na katolíckej fare, s jediným cieľom: navždy sa zbaviť Židov.
Aj po vojne mnohí ľudia v sebe živili iracionálnu nenávisť voči Židom a šírili falošné, poplašné správy: „Židia zabíjajú kresťanské deti a ich krv dávajú do macesov. Židovský doktor Berger chce usmrtiť kresťanské deti injekciami!“ A podobné nezmysly.
Stačilo málo, aby pogrom vypukol.

Titul Miluj blížneho svojho... odkazuje na jedno z Božích prikázaní. Ale aby sme milovali blížneho svojho, musíme sa najskôr naučiť milovať seba samého, poznať seba samého, vedieť, kto sme, až potom môžeme milovať druhých. Kto z nás to tak robí a vie?

Film zakázal odvysielať v STV vtedajší riaditeľ R. Rybníček. Údajne preto, že veta, ktorú povedal jeden obyvateľ Topoľčian, by mohla byť v rozpore so zákonom: „Židia a Cigáni, to je najväčšia háveď pod slnkom! Pokiaľ budú žiť, poriadok na svete nebude!“ Ale bola to len zámienka, pretože vo filme sa spomínajú mená gardistov a niektorí členovia vtedajšieho manažmentu STV medzi nimi asi našli svojich rodinných príbuzných.

Oslovila ťa aj druhá svetová vojna a SNP. Osudy amerických letcov na území Slovenska, ktorým po páde lietadiel pomáhalo civilné obyvateľstvo, sleduje film Neznámi hrdinovia. Film zvíťazil na 15. medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. Čo zavážilo u poroty? Prečo práve americkí letci? Kde všade si hľadal a našiel respondentov filmu?

Asi dva roky sme hľadali posledných žijúcich amerických letcov a ich slovenských záchrancov. Slovenské rodiny, ktoré ich ukrývali a riskovali pritom svoj život, to robili nezištne, nežiadali za to žiadnu odmenu. Hovorili: „Nerobili sme to preto, aby sme za to niečo dostali, ale aby sme im zachránili život. Mali sme z toho dobrý pocit!“ Neboli to hrdinovia bez strachu, ale našli v sebe odvahu zachovať si ľudskosť v situácii, keď sa väčšina ľudí riadila pudom sebazáchovy a myslela predovšetkým na seba. Svedomie im však nedovolilo zostať ľahostajnými a zabuchnúť dvere pred mladými mužmi, ktorí potrebovali pomoc.

Nikdy z toho neprofitovali, netlačili sa na výslnie slávy ako mnohí iní. Chceli sme si ich filmom uctiť, aby neupadli do zabudnutia.

Tvoje filmy sledujú smutné osudy ľudí. Ako to „herci“ zvládajú? Asi nebude na mieste pýtať sa na veselé zážitky pri filmovaní.

Účinkujúci to zvládajú, ale my máme s tým čo robiť.
Filmy točíme často za pochodu, stáva sa, že na výrobu ešte nemáme peniaze, ale nemôžeme riskovať, že nám medzitým účinkujúci odídu na druhý svet. Hoci niektorí z nich boli ešte počas nakrúcania v dobrej fyzickej kondícii: rúbali drevo, kosili trávu, starali sa o včely, zbierali úrodu, spadnuté jablká, pálili zemiakovú vňať... Už sa nemajú kam ponáhľať.

Kde všade sa tvoje filmy premietajú a s akou odozvou sa stretávaš?

Naše filmy sa vysielajú predovšetkým v Slovenskej televízii, v RTVS, pretože je to jediná inštitúcia, ktorá spolupracuje na výrobe serióznych dokumentov. Sú určené najmä domácemu publiku, aby sme poznali aj tienisté stránky našej minulosti a nezatvárali pred nimi oči.

Témy, ktoré otvárame, sa dotýkajú špecificky slovenskej reality. Našimi filmami sa snažíme vyprovokovať divákov, aby si začali klásť otázky a zriekli sa zaužívaných stereotypov myslenia. Prinášame im neznáme osudy ľudí, ktorí priniesli slobode tie najvyššie obete. 

Sú určené predovšetkým mladým ľuďom, ktorých najviac postihla súčasná kríza hodnôt. Pretože mnohí začínajú podliehať, a nielen u nás, narastajúcim neofašistickým tendenciám. 
 

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou