Zvončok cengá
Prečo musíme chodiť do školy?
Bánovce nad Bebravou02.09.2021 (Skolske.sk)
Prázdniny sa pominuli,
už do školy ideme,
miesto hračiek a behania
učiť sa už budeme.
Tieto veršíky z detstva mi prichádzajú na myseľ, keď už aj septembrové slniečko ohlasuje, že letné radovánky sa pomaličky končia. Niektorí by si prázdniny radi predĺžili, ale sú aj takí, čo sa školy nevedia dočkať. Pretože dlhšie byť doma by už bola nuda, ako mi povedala jedna prváčka na strednej. Maličký prváčik Riško sa zas teší na matiku, na frajerku a na pani učiteľku Lucku.
A komu, čomu ďakujeme za to, že do školy chodíme povinne? Osvietenským panovníkom Márii Terézii a Jozefovi II. a ich školským reformám. Lebo, a tieto slová majme vždy na pamäti, nevzdelanosť považovali za príčinu biedy. Podľa reformy Márie Terézie Ratio educationis z r. 1777 mali už aj dievčatá možnosť chodiť do školy a Jozef II. r. 1788 zaviedol povinnú školskú dochádzku od šiestich do dvanástich rokov. Za jej porušovanie sa trestalo. Ani dnes sa chodenie poza školu netoleruje a nevypláca.
Keď už sme jedným očkom nazreli do histórie, ešte sa pozrime, čo našim predkom diktoval školský poriadok:
„přes celý čas vynaučování každý žák i žačka má se v škole počestně, mravně v tichosti zpravovat, žádného kriku ba ani žádné rozprávky a hlasité řeči nevydávat, aby všichni dokázali, že jsou mravní žáci a žáčky, a né surové, nemravné, nekázané, rozpustilé dítky.“
Myslím, že ten dnešný je predsa len rozumnejší a nebude ťažké rešpektovať ho. Aby sme dokázali, že sme mravní a poslušní. Čo poviete?
Po tejto kratučkej úvahe dobre padne trochu poézie. Ako ináč, o škole. Touto roztomilou básničkou detský časopis Včelka r. 1878 oznamoval začiatok školského roka. Iste aj vás naštartuje a pôjde sa vám ľahšie.
Zvončok cengá
Zvončok cengá, minuly sa Prišla doba, keď si sbierať
prázdnin milé chvíle. máš umenia klasy,
Ber knižočky a pospiechaj vedomosti nadobúdať
v školu dieťa milé. pre budúce časy.
Zvončok cengá a volá ťa Cengaj hlasne malý zvonku
do chrámu umenia, a svolávaj dietky
abys ' rado doň chodilo do školy, kde budú sedať
vždycky bez predlenia. jako v rade kvietky.
Cengaj hlasne a žiadneho
doma nenechávaj.
Milý Bože, chuti dietkam
do učenia dávaj!
Básňou sme začínali a básňou budeme aj končiť. Túto sa učili moji rodičia v dvadsiatych rokoch minulého storočia, keď sa ešte gríflikom na tabuľky písalo.
Naša škola veľká
a ja ešte malý.
Načo ste ma, moja mamka,
do tej školy dali?
Ja som mohol doma
V trúbe buchty hlídať,
Teraz musím v našej škole
učebnosti zbierať.
Veru, musíme. Veď čím by sme boli bez vzdelania, bez múdrosti, bez školy a dobrých učiteľov? Tak len s chuťou do toho, milí žiaci a učitelia!
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou