Bomba ti spadla
Bomba naozaj padla.
Babka, vedľa ktorej poskakovalo asi trojročné chlapča, mala pravdu. Kukám na trávnik vedľa
chodníka, bola tam. Bomba. Veľká asi ako menšie slepačie vajce. Akurát, aby sa zmestila do
ručičky malého chlapca. Maličká napodobenina tej, ktorá dostala meno Malý chlapec.
Ja som si pritom spomenula na tri veci. Na tú skutočnú bombu, ktorá 6. augusta 1945 padla na
Hirošimu. Malý chlapec vtedy zničil dve tretiny mesta, na mieste zabil asi osemdesiattisíc
ľudí a ťažko ich zranil viac než stotisíc. A to nehovorím o tých, ktorí umierali na následky
žiarenia. Spomenula som si na skutočnú bombu, ktorá 9. augusta 1945 dopadla na Nagasaki,
kde zabila sedemdesiattisíc a zranila sedemdesiatpäťtisíc ľudí.
Druhá vec, ktorú vo mne detská hračka vyvolala, bola hra na vojakov. Moja povojnová
generácia ju v krátkom zozname hier mala na prvom mieste. Takto sme reagovali na
rozprávanie rodičov, ktorí vojnu zažili. My dievčatá sme bojovali spolu s chlapcami. Stačilo
kúsok dreva, špagát a flinta bola hotová. Na záhradách povyše domov sa ozývalo ra- ta- ta- ta-
ta. Chudáci „Nemci“, vždy chodili domov porazení s plačom.
Aby som dokončila. Tou treťou vecou sú dnešné „hry veľkých chlapcov na vojnu“. Skutočná
vojna na autentických miestach v akejsi repríze. Niekomu sa to možno páči, niekto zas krúti
hlavou. A v niekom opäť ožívajú boľavé spomienky.
V závere si kladiem dve otázky: Prečo sa sedemdesiatšesť rokov po vojne ozýva z miest
voľakedajších bojov opäť streľba? Prečo sa sedemdesiatšesť rokov po vojne deti hrajú
s hračkami, ktoré ako zbrane zabíjali?
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou