Najskôr máme deti na rukách, potom na kolenách a nakoniec na krku
(Anonym)
Bánovce nad Bebravou19.06.2021 (Skolske.sk)
Väčšina z nás považuje dieťa za najväčší dar. Jeho príchod na svet je požehnaním pre rodičov a pre celú rodinu. Ako hračka ide z rúk do rúk, tešíme sa z neho, nevieme sa ho nasýtiť. Už sa nebojíme urieknutia a kadejakých babských povedačiek. V tomto smere sa veľa zmenilo, ale že malé deti jedia chlieb a veľké srdce, to ostalo. Aj to je pravda, že mamine ruky utíšia každý detský plač. Keď detičky trošku vyrastú, potom ich vezmeme na kolená a učíme riekanku, ako varila myšička kašičku. A keď aj z krupicovej kaše a zo škôl dávno vyrástli, niekedy to okolnosti zariadia tak, že ostanú na krku rodičom.
Hovorí sa to ťažko. Zvlášť vtedy, keď sa rodičia úfali, že dieťa, ktorému dali všetko, že to dieťa sa v starobe o nich postará. Že vráti groš, ktorý mu požičali, a bude im dobre. Lenže ono sa to akosi zvrtlo, čosi kdesi zlyhalo. Namiesto opatrovníka si vychovali vlastného príživníka. Hľadať, kde sa stala chyba, je neskoro, a keby aj, čo už to pomôže. Pravda niekedy býva neúprosná a krutá.
Veľké deti bez roboty a bez peňazí. Ani svet, ani robota im nevonia. Nuž sa len tak povaľujú, priživujú a prežívajú. Od rodičov vydrankajú aj posledné peniaze, lebo zadarmo im nikto nenaleje. V horšom prípade ich o zdravie aj o dom pripravia.
Deje sa to okolo nás. My sa iba nečinne prizeráme, ako trpia. Trpia, no nebúria sa. Možno preto, lebo nechcú ísť proti svojmu. Proti svojej krvi. A možno sa boja vzoprieť, lebo sú slabí. Alebo sa obávajú, že keď prestanú poslúchať, bude ešte horšie. Celé je to ako jeden bláznivý kolotoč, z ktorého sa nedá vystúpiť.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou