Tetka Ivka
Zvláštnou osôbkou boli tetka Ivka.
Bánovce nad Bebravou 25.05.2021 (Skolske.sk)
Bývali v malom domčeku nad cestou. Od cesty ho oddeľoval tyčkový plot s malou záhradkou. Rástol v nej vysoký slez s veľkými ružovými kvetmi. Keď rozkvitli, išla som na nich oči nechať. Na tyčkách bolo vedľa seba niekoľko hrncov obrátených hore dnom. Ako v starom filme. Tetkin muž pre nás deti boli sváko Ivko. Chodili do mesta do roboty. Roličky nemali a z niečoho žiť museli. Aké bolo ich skutočné meno, to neviem. Zhora nich, pod jednou strechou mali komoru susedia z vedľajšieho dvora. Predtým tam bývali tetka Uva. Boli už vdova. Keď tá umreli, ostala z toho komora. A pod domčekom s jednou miestnosťou mali zas komôrku Ivkovci. Vchádzalo sa do nej rovno z cesty a bola spolovice v zemi zapustená. Raz som sa naľakala svetlonosa v rampúchu pred ňou.
Ivkovci nemali deti. Ale nerozvádzali sa preto. Jednak nebol vtedy taký zvyk a iste sa mali aj radi. Sváko o svojej žene vždy len pekne hovorili: „Moja Ivka furt vyvára tým svojim kočičkám. Aj tortičky im vypeká. “ Viem to od môjho ocka, ten to často spomínal. Myslím, že so svákom boli spolužiaci. Deti im chýbali, preto chovali kočky. A preto ich v dedine volali kočacá mater. Raz som bola u nich, už ani neviem prečo. Možno ma tetka zavolali a možno len tak, zo zvedavosti. Alebo ma mama poslala, aby som im niečo zaniesla. To, čo sa o nich v dedine hovorilo, bola naozaj pravda. Všade samá kočka. Na stole, na peci, na lavici aj na posteli. Človek si nemal ani kam sadnúť. Po stole misky s jedlom a kočky. Plno misiek, plno kočiek. Doma som povedala, že tam by som si nič nezobrala do úst, že by sa mi hnusilo.
Okolo ich domčeka som chodila denne do poľa s kravičkami. Keď tetka boli vonku, vždy som ich pekne pozdravila: „Dobrý deň, tetka!" „Pánboh daj," odzdravili a niečo mi zakaždým aj povedali. Ale už si nepamätám čo. Možno sa len opýtali: „A kde ideš pásť, dievočka moja?“ A ja som im povedala: „Ďaľako, až do Mišánovej, tetka, až ta veru! Bude tam aj Marta s kozami.“
Mali taký tenký, šušlavý hlások, akoby sa s niekým maznali, keď hovorili. Rada som ich počula.
S tými mačkami boli trochu čudáčka, ale dnes to už ani tak veľmi neberiem. Skôr by som povedala, že predbehli dobu. Že boli nadčasová, ako zvykneme hovoriť. Lebo dnes sú mačky v móde. Niektorí ľudia ich majú v byte aj viac. Aj mačacie záchody im kupujú. Jeden taký som videla. Aj v telke sa jedna redaktorka chválila, že je mačkárka, že má doma až tri mačky. Slovo mačkárka som prvý raz počula od nej, dovtedy som ho nepoznala. U nás sa hovorilo že kočacá mater.
Keď Dorkina mačička priniesla z pôrodnice domov tri roztomilé mačiatka, spomenula som si na tetku Ivku. Aj slzička mi pritom vypadla. Spomenula som si na tetku, ktorej pánbožko nepožehnal deti. Nebehali im po dvore, nepočuli od nich slovo mama. A tak sa namiesto o ne s láskou starali o mačky. Mačky im robili radosť. Lebo mačky sú také. Mačky to vedia.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou