Zbohom, ježko náš

Ilustračná snímka, FOTO TASR/AP

Bánovce nad Bebravou 22.05.2021 (Skolske.sk)

Ježko.

Keď som ho zbadala, ostalo mi smutno. Možno to bol ježko z mojej záhrady. Ten, o ktorom som písala v článku Som v bubline.

Kúsok z neho vám pripomeniem:

Včera som pri Cickinej miske našla zlodeja. Ježka fufňavého. Asi ho zobudil rachot na Silvestra. Alebo aj hlad. Išla som mu zobrať jabĺčko. O chvíľu kukám, kukám, a ježka nikde. Bál sa, nemala som rúško. Hľadám ho, volám: „Ježko, Ježko!“

Na terasu vyšiel Jožko. Môj sused. Hľadí doprava, doľava, kukne aj za roh. Pokrúti hlavou: „To som blázon! Asi mi šibe.“
 
A ja som z blízkeho kríka celkom zreteľne počula: „Som v bubline!“

To bolo ešte v januári, v hlbokej korone, keď sa každý pohyboval len vo svojej bubline.
          
Je máj. Korona odchádza, o bublinách už nie je ani chýru. Ľudí na chodníku pribúda. Autá na ceste už ani nepočítam. Aj ježko vyšiel z bubliny. Pretrel si slabý zrak a vybral sa na lov. Hoci má dobrý sluch a je dobrý bežec, tentoraz ho zradili aj uši, aj nohy. Nepočul prichádzať auto, nestihol pred ním ujsť. Tam pod jeho kolesami našiel smrť.
          
Myslím, že tento rok bude v mojej záhrade veľa slimákov a jašteričiek. Hnedých i zelených. Ich požierač a vyjedač ich vajíčok tam leží uprostred cesty. Ľudia ukážu na neho prstom a povedia: „Aha, zabitý ježko!“ Nikto nepríde k nemu, aby ho upratal.  Aby mu vykopal jamu a pochoval ho. Necháme to na prírodu, tá si s ním poradí.

 

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou