Pozerám na vaše fotografie a rozprávam sa s nimi
Rozprávam sa, spomínam a ďakujem vám, mamička, otecko!
Bánovce nad Bebravou 09.05.2021 (Skolske.sk)
Keď sa roky míňajú, človek viac myslí na minulosť. A keď ostane sám, už len spomína. Na vzácnych ľudí, ktorí ho predišli.
Pozerám na vaše fotografie a rozprávam sa s nimi. Neviem, koľko tam máte rokov. Viem len, že ste ich mali na občianskom. Veď prečo by ste sa ináč fotili. U nás nebol taký zvyk.
Mamička, na tie šaty, čo máš na sebe, si pamätám. Boli sivé. Také jednoduché, ako aj ty si bola. Jedinou ich ozdobou bola výšivka na golieriku. Mali tri gombíky, ale zapínali sa na patentky. Tieto ti nešila Betka Kováčka, tieto šatočky boli hotové. Nemala si rada prepych, ani módu nie. To ja som sa na teba nepodala. A nemala si ani čas na to, aby si sa parádila. Vždy si mala veľa roboty. Ockovi si sa páčila taká, aká si bola. Bola si pekná. Neviem, či si si všimla, že vrchný gombík drží iba na nitke. Ale to ti nijako na kráse neuberá. Ako dievča som bola pyšná na to, že mám peknú mamu. Aj ja som chcela byť pekná ako ty, chcela som sa na teba podobať.
Spomínam si na jednu príhodu, mami. Neviem, prečo mi prišla na rozum akurát teraz. Bolo to u nás na dvore a ja som bola ešte malá. Iste bola nedeľa, lebo v robotný deň by si ty len tak podaromnici vonku nevysedávala. S tetkou z tretieho dvora ste sa na nátone rozprávali a ja som sa motala okolo a počúvala som. Mala si ma vtedy radšej poslať preč. Počula som aj to, čo sa pred deťmi nehovorilo. Tetka ti pripomenuli niečo, na čo si ty chcela zabudnúť.
Bolo to cez vojnu. Nemci po dedine hľadali chlapov, partizánov. Aj k nám prišli, ocka hľadali. Nebol doma, s chlapmi ušiel do hory. Len krik a susedia ťa vtedy ochránili pred hnusným Nemčúrom. Keď ste sa o tom s tetkou rozprávali, vtedy som ešte celkom nerozumela. Až neskôr som pochopila. Prepáč, mami, že to hovorím, mňa to celý život trápilo, bolelo, ale nikdy som sa ťa na to nepýtala. Neviem, prečo ti to tá tetka pripomenuli. Dnes si myslím , že ich iné trápilo, že pre iné prišli. Poviem to tak, ako si to pamätám. Akoby som ich ešte aj teraz počula: „Očúvaj, Zuzka, veď ľudie hovorá, že váš malý Dušanko sa môjho syna naľakau, že preto umreu.“ A ty si im vtedy povedala, že umrel na zápal pľúc. Nechcela si, aby sa trápili, aby cítili bolesť, ktorú si ty zažila, keď ti prvorodené dieťa odišlo medzi anjelikov. Ale ja som vedela a stále žijem v tom, že Dušanko sa ho naľakal, že preto nám umrel. Na komore ste dlho opatrovali masku po Nemcoch, čo tomu mládencovi ocko strhol z tváre. Ja som sa jej bála aj dotknúť. A vy ste sa báli o nás, o mňa a o nášho Janka, od ľaku ste nám varievali devätorník. Taký horký sme ho pili. Ten biely kvietok som zbierala v Baške Kšinkách, keď som tam kravy pásla. Na lúke pri studničke, tam na mokradi rástol. Pri tej studničke som chcela vidieť hadieho kráľa, o ktorom mi babka Marínka rozprávali. Až neskôr som pochopila, že hada so zlatou korunkou neuvidím, že to boli len babičkine rozprávky.
Pozerám sa na tvoju peknú podobizeň, mamička. Dnes už ani tak nemyslím na peknú tvár, viac myslím na tvoju vnútornú krásu. Vidím ju aj na obrázku. Lebo obrázky o človeku veľa prezradia. Hlavičku máš sklonenú trošku nabok, akoby si chcela povedať, že chrániš, skláňaš sa k tým, čo ich máš rada. Že cítiš s nimi. Veď to aj tak bolo. Celý život si ockovi bola vernou ženou, bok po boku si robila na poli spolu s ním. Viedla si kone, tlačila pluh, keď on už bol unavený. Bola si drobná, ale mala si silu za chlapa. Ocko tak hovorieval. Aj s kosou si vedela robiť ako chlap. Aj pri tej tvrdej robote si sa o nás vždy dobre postarala. Nám deťom si bola dobrou mamou až do konca. Ten milý, slabučký úsmev na obrázku, ten neklame, mami. Ďakujem, mamička!
A už som pri tebe, ocko môj dobrý! Sedliak telom aj dušou. Ty si u nás držal kasu a prísnu výchovu. Na druhú dedinu si ma nikdy nechcel pustiť na muziku, že čo by ľudie hovorili. To už som bola dievka. A vidíš, nakoniec som si z tej druhej dediny aj muža našla. Mal si ho rád ako svojho. Dával si mu otcovskú lásku, keď vlastného otca nepoznal. Ako malému chlapčaťu zobrali ho do koncentráku a tam mu zahynul. Bol si šporovlivý, ty si peniaze zbytočne nemintatuvav. Ani na kino si mi nedal. A chudobnejšie deti chodili. Ja som sa do sály kukala len cez vyškrabkané okienko. Keď som sa obšmietala okolo, niekedy ma aj zadarmo pustili. Spomínam na to, ale nehnevám sa na teba, hoci vtedy mi to bolo ľúto, aj som plakala. Dobre si gazdoval, nič nám nechýbalo. A keď si v meste predal tvaroh a maslo paničkám, doniesol si nám aj sladké lúpačky a cukrové. Také lepkavé medové včielky. A mne perníkovú panenku so zrkadielkom a Jankovi koníka. Mame si látku na kabanku kúpil, Jankovi hnedé a mne bordové kapčeky na zimu. Len na seba si nikdy nemyslel. Obliekal si sa tak po sedliacky.
Na obrázku, čo mám pred sebou, si oblečený sviatočne. Máš čierne prúžkované sako, v ktorom si sa ženil, a bielu košeľu bez kravaty. Veď načo by ti aj bola, len by ťa zbytočne škrtila. A kravatu nosili iba páni, sedliaci nie. Keby dedkovi gepeľ nohu neodtrhol, aj ty si mohol byť pánom. Učil si sa dobre, mohol si sa vyučiť za farára. Ako tvoji spolužiaci Jožko Mišina a Jožko Pižúrny. Sedliak mohol byť aj múdry, skôr posmech ako úctu utŕžil. Keď počujem, ako dnes mnohí nadávajú svojim protivníkom do sedlákov, cítim krivdu za všetkých pracovitých sedliakov, na ktorých svet stál. Farára a učiteľa držali ľudia v úcte a vážnosti. Preto si bol na mňa pyšný, keď som išla za učiteľku. Vtedy si už robil v Čechách, lebo na družstve si zarobil za deň jednu jednotku. Desať korún mala hodnotu robota chlapa v najlepších rokoch. A ja, keď som z dediny odišla do veľkého sveta, odrazu som sa chcela pekne nosiť. Zatelefonovala som ti, že majú koženkový kabát, že ho chcem, a ty si mi telegraficky poslal korunky, aby som si ho kúpila. Bol biely a mal čierny golierik. Keď som si ho obliekla, myslela som, že každý sa len na mňa pozerá, že taká som v ňom pekná. Aj na červené lodičky si mi poslal peniaze. Aj na blúzku, čo som si od spolužiačky Adely na internáte kúpila. Mala ju z Ameriky. Juj, či som len bola pyšná. Mala som americkú blúzku so zlatými gombíkmi. Možno si naprával krivdu z detstva, keď si mi nedal korunu na kino. Chcel si, aby som sa ostatným vyrovnala. A ja dnes s hanbou a výčitkou priznávam, že som ich až predbehnúť chcela. Chcela som sa pekne nosiť a na vás som vtedy nemyslela. Odpusť mi to, ocko, a povedz aj mame. Nezdedila som vašu skromnosť. Keď si videl moje červené lodičky, chcel si ich dať na penku a opätky poodtínať. To už neboli kapčeky, čo som ako dievčatko s vrkôčikmi nosila. To už bola inakšia, panská móda. Nepáčila sa ti. Ty si bol vždy priamy a čestný. Hovoril si, čo si mal na srdci. V tom som sa na teba podala. Ale úprimnosť sa dnes akosi nenosí. Odkedy si nám odišiel, veľa sa toho pomenilo. Myslím, že by sa ti to nepáčilo. Naše družstvo zaniklo, pole je pusté. Tráva po kolená a nikde ani kravička, ani pastierik. Aj ľudia sa zmenili. Mnohí bohatnú nečestne, zlodejsky. Poctivosť sa vytratila. Pamätáš si, ako si vrátil veľký balík peňazí, čo si na ceste nad nami našiel? Krátko nato zomrel náš Dušanko. Keby si tie peniaze nevrátil, bol by si si to do smrti vyčítal ako trest od Boha. Všetky príbehy zo života, ktoré si nám deťom rozprával, boli pre nás školou. Bol si starostlivý otec a dobrý učiteľ. A ja ti za to všetko nesmierne ďakujem, ocko môj!
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou