Moje učiteľské má dať a dal
Čo som robila dobre a čo zlé som urobila?
Bánovce nad Bebravou 26.04.2021 (Skolske.sk)
Každý z nás, milí priatelia, skôr či neskôr dospeje do štádia bilancovania. Zavŕšime známu formulku: má dať a dal.
Predpokladajme, že aj v dnešnej neľahkej dobe, ako ju s obľubou mnohí označujeme, vstupuje mladý človek do pracovného života s elánom a plným nasadením. Rozprávala som sa s praktikantkou, ktorá sa už nevie dočkať. Na prácu za katedrou sa teší, veď si ju sama vybrala. A rozprávala som sa s mladou učiteľkou, ktorá už nevie zostať. Tiež začínala s chuťou. Stačili dva roky a ona sa obzerá po niečom inom. Aj by pokračovala, lenže... A sme tam, kde sme nechceli byť.
Obidve dievčatá boli mojimi študentkami. V obidvoch som nechala kúsok svojho ja, v obidvoch ostalo kúsok mojej stopy. Stopy, ktorá prišla do cieľa, a mne pritom prichodí obzrieť sa, akú hlbokú som ju vychodila. Prichádza čas môjho účtovania.
Keby sa ma dnes niekto spýtal, čo by som menila na svojom živote, asi by som bez váhania povedala: nič. Nemenila by som nič. Zvolila som si profesiu, ktorú mám rada, aj preto som to s ňou dobre dlho vydržala. Ja som sa tiež na učiteľovanie tešila. Začínala som s hlavou plnou plánov. Vystrojená do života chcela som zmeniť svet. Hneď skraja som však narazila na realitu, s ktorou som sa musela tvrdo pobiť. Nebolo to len nedôstojné bývanie v školskom kabinete. Napriek tomu i napriek iným ťažkostiam, ktoré nekorešpondovali s mojimi mladými predstavami, ostala som verná. Vlastne, iná možnosť vtedy ani nebola. Nebolo kam ujsť. Svet som začala vnímať v reálnych farbách. Ten svet sme menili postupne všetci. Menili ho aj učitelia, ktorí museli držať hubu a krok.
Ako je potom možné, pýtam sa, že práve učiteľ vychoval generáciu ľudí, ktorá čiernobiely svet premieňala na farebný. Ako je možné, znova si kladiem otázku, že ten istý učiteľ vychoval aj ľudí, ktorí s ním na šachovnici histórie posúvali tak, ako to im vyhovovalo. Prečo to boli akurát jeho žiaci, čo ho odsunuli na okraj?
My sme vždy všetko okolo nás, aj dobré, aj to menej dobré pripisovali na účet učiteľovi. A ja sa pri svojom konečnom účtovaní pýtam, za čo z toho všetkého môžem ja. Čo som robila dobre a čo zlé som urobila? Lebo nie všetci sme mali pokrivený charakter, lebo my sme nechceli vychovávať pokrivených ľudí. Nie všetci sme kričali nahlas. Niektorí sme bez kriku, s tichou revoltou prichádzali denne pred žiakov, aby sme učili ľudskosť a múdrosť. V tom som vždy videla svoje skutočné poslanie. To bolo moje má dať. Usilovala som sa, aby som ukázala sama na sebe, čo je učiteľská česť, čo je čestnosť, spravodlivosť a pokora. Keď hovorím o pokore, nemyslím na zhrbený chrbát, ani na slepú oddanosť a poslušnosť, poníženosť. S takýmto charakterom sme na stranu dal ukladali tie najčlovečenskejšie hodnoty zo svojho vnútra. Aby sme sa za seba nemuseli nikdy hanbiť. Niektorým sa to vrchovato, iným o čosi menej podarilo. Ale pokiaľ sme medzi má dať a dal dosiahli aspoň rovnovážny stav, nezostal nám na konte žiadny dlh. Ak pravá strana prevážila ľavú, potom si môžeme gratulovať, neboli sme tu nadarmo.
Niekedy sa mi vidí, akoby sme zaspali v čase. Akoby sme so Šípkovou Ruženkou čakali na zázračné odkliatie. Inokedy sa mi zase zdá, že sa až veľmi naháňame. Obávam sa, aby nám pri tej naháňačke neunikla podstata.
Príspevok bol publikovaný v poslednom dvojčísle Učiteľských novín 45-46 ako úvodník Má dať a dal.
Mária Škultétyová, Gymnázium J. Jesenského, Bánovce nad Bebravou