Autor textu: Mária Škultétyová
27.04.2021

Aj o tom, ako Dore brucho vypadlo

Alebo ako sme divadlo hrávali.

Foto z archívu M. Škultétyovej: Ja a moji prví herci z bánovského gymnázia na stužkovej

Bánovce nad Bebravou 27.04.2021 (Skolske.sk)

Začnem pekne od začiatku. Od základnej školy, keď som ako žiačka prvý raz stála na doskách. Tie moje neznamenali svet. Moje dosky boli postavené na sudoch v dedinskej sále U sklepára. Priniesli mi zopár krásnych postáv, ale aj milých trapasov.

Hrali sme Popolušku. Ja som hrala slečnu Amáliu. Každú chvíľu som čakala, že mi matka povie: „Amália, odnes koberce,“ a ja som tŕpla, lebo žiadnych v izbe nebolo. Zabudli sme na ne. Pošepkala som otcovi, aby doniesol koberec. Len čo ho prestrel, mamka mi povedala onú vetu. A tak som práve prestretý koberec hneď aj odniesla. Mojej sestre, tučnej Dore, sa zas prihodila malá nehoda. Pristúpila si dlhé šaty, potkla sa, ale nespadla. Ona nie. Ale vypadol jej vankúš, ktorým mala vypchaté brucho. Dora ho zdvihla a strčila naspäť pod šaty. Za potlesk, čo za to dostala, by sa ani Zdenka hanbiť nemusela.

V inom predstavení som hrala mlynárku. Hrala som ju tak presvedčivo, že do mlynára som sa naozaj zamilovala. Ale chlapcovi to nedošlo. Alebo je možné, že som sa mu nepáčila. Neviem a ani sa to už nedozviem. Ja sa ho do Bratislavy veru pýtať nepôjdem.

Sála U sklepára bola naším „Národným“. Bola miestom môjho prvého dotyku s umením a kultúrou. Tu bývali aj muziky a tu som vyparádená čakala na chlapcov, aby ma vyzvali do tanca. Raz do týždňa sem prišlo aj kočovné kino. Ja som len vyškriabanou škáročkou na okne pozerala na obrázky, čo sa mihali pred očami. Mne môj šetrný otecko nikdy nedal korunu „na kino“. Poplakala som si, ale nemala som mu to za zlé. Viac ma trápilo, že ma nechcel pustiť na muziku do susednej dediny. Tam bývali zábavy v škole, v ktorej sa už neučilo. Raz som napriek zákazu predsa len išla. Čo bolo potom doma, radšej ani nepoviem. A to už som mala ísť na vysokú. Dnes ťažko veriť aj tomu, že do našej dedinskej sály sa za korunu chodila celá dedina pozerať na prvý televízor. Ja som bola len raz. 

Rôčky utekali a ja som sa k divadlu opäť vrátila. Už ako učiteľka na základnej škole. Spolu s mojou milou a šikovnou kolegyňou sme nacvičili a odohrali niekoľko predstavení. Keď dnes rekapitulujem, musím povedať, že už to nemalo tú starú, dobrú, dedinskú atmosféru. Takú, ako si z detstva pamätám. Neviem, možno to bolo mesto, čo mi z nej ubralo. Možno mi chýbali sudy pod javiskom. A možno to moji detskí herci videli ináč ako ja.

No a nakoniec prišli moje učiteľské roky na strednej. Prišli decká, ktoré boli divadlom priam posadnuté. Samy si hry písali, samy si rozdelili úlohy. S nimi prišla na bánovské gymnázium zlatá éra divadla. Z divadelných „bláznov“ vyrástli už profesionáli. Umelci, lekári, spisovatelia, učitelia, novinári. Boli to krásne časy! Ďakujem za všetky piatky s vami, decká moje! A ďakujem Bohu, že opona s ťažkou konštrukciou nespadla počas nášho nácviku.
 
 
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou

Čo treba vedieť o koronavíruse

Máj 2021

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
-
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-
-
-
-
-
Napíšte nám [email protected]