Som učiteľ, kto je viac?
Každý z nás prešiel rukami učiteľov. Na niektorých aj po rokoch radi spomíname.
Bánovce nad Bebravou 28.03.2021 (Skolske.sk)
Voľakedy učiteľ a farár patrili k najváženejším ľuďom na dedine. Postupne postavenie učiteľa upadalo, strácalo svoj honor. Keď som pred rokmi začínala ako mladá učiteľka, vypočula som si staršieho kolegu, ktorý si veľa pamätal. Povedal odvážne slová, na ktoré som dodnes nezabudla: „Učiteľ je ako handra, ktorou každá spoločnosť zametá tak, aby jej slúžil. Tak to bolo za Slovenského štátu a tak je to aj teraz.“ Sú to tvrdé slová, ale je v nich kus pravdy.
Učila som za socializmu. Žili a pracovali sme v duchu hesla So Sovietskym zväzom na večné časy. Dnes už je všetko inak. Nebudem sa púšťať do politických úvah, nemuselo by sa to každému páčiť, lebo, predsa len, socializmus ma trochu poznačil. Ale som mu vďačná, v ňom som prežila najkrajšie roky - svoju mladosť. Som vďačná, že som mohla študovať. Že som sa naučila poctivo robiť. Že som v triede nemusela riešiť problémy s drogami a šikanou. Patrím k tým šťastným ľuďom, ktorí sa v práci našli. Vyučila som sa za učiteľku a stala som sa učiteľkou.
Moje učiteľské začiatky neboli ľahké. V poslednom roku štúdia som sa vydala. Chcela som dostať umiestenku blízko domova. Nestalo sa. Keď som sa s manželom hlásila u súdruha riaditeľa, jeho pani ma privítala slovami, že mám čakať, lebo manžel odpočíva. Tak som tam vonku čakala s kuframi a duchnou ako vyhorenec. Ubytoval nás vo fyzikálnom kabinete. Tam sme spávali na ruských „lehátkach“. Keď som zavadzala kolegom, presťahovali nás do pionierskej klubovne. Tam za červeným súknom sme mali kúsok svojho súkromia. Kúpila som si dvojplatničku, aby som mala na čom variť. Elektriku, vodu a bývanie som mala zadarmo. V škole som bola doma. Keď som sa dožadovala učiteľského bytu, predseda ROH mi povedal, že mám právo na prácu, nie na bývanie. Po čase nás ubytovali v opustenom dome. Nestali sme sa bezdomovcami, v tých časoch sme o nich ani nechyrovali. Takto vyzerali moje učiteľské začiatky.
Považovala som za potrebné povedať to. Pre porovnanie a poznanie doby. Bolo to ťažké, ale aspoň mám na čo spomínať.
Každý z nás prešiel rukami učiteľov. Každý z nich nám niečo dal, nejako nás poznačil. Na niektorých sme zabudli, na niektorých aj po rokoch radi spomíname. Mne sa do pamäti zapísali viacerí. Ale najradšej spomínam na tých, čo ma učili na základnej. Boli sme ešte deti, preto k nám mali materinský a otcovský vzťah. Aj keď niektorí boli prísni a trochu sme sa ich báli, mala som ich rada.
K tým prísnym patril Janko Kirica a Belinko Bobok. Prvý z nich bol riaditeľom. Učil ma slovenčinu a hudobnú. Kto sa zasmial na jeho husličkách, ten dostal sláčikom po hlave. Keď sa nahneval, celý očervenel. A keď rozprával, brada sa mu triasla. Jemu ďakujem za to, že som si obľúbila slovenský jazyk. Veľa ma naučil. Poučku o správnom vykaní som rovnako učila aj ja svojich žiakov. Belinko bol starý mládenec. Učil nás dejepis, fyziku a výtvarnú. Volal ma Marienka. Na jeho hodinách sme sedeli s rukami za chrbtom a vyrovnaní ako podľa pravítka. Neradno bolo rozprávať sa či hádzať papieriky s odkazmi. Prichytený dostal paličkou jabĺčko alebo hruštičku. Alebo na dlaň. Raz sme kreslili vypchatú vranu. Sedela som, kreslila, gumovala, ale moja kresba sa na tú vypchaninu nepodobala. Nevedela som kresliť. Prišiel ku mne, sklonil sa nad výkres a niekoľkými ťahmi urobil hotové umelecké dielo. Moja vrana bola na výstave a ja som dlho potom chodila pyšná. Aj preto som ho mala rada.
K rozhodnutiu stať sa učiteľkou ma priviedla moja najlepšia pani učiteľka Melanka. Bola mi triedna. Deti a školu milovala. Možno preto sa nevydala, aj keď nápadníkov mala dosť. Jej ďakujem za to, že mi ukázala krásu učiteľského remesla. Matematika mi veľmi nešla, ale získala si ma tým, že s nami nacvičovala divadlá a pesničky a tančeky na každú dedinskú slávnosť. Chvíľu som sa na ňu aj hnevala, keď som v Popoluške nedostala hlavnú úlohu, ale potom som jej odpustila. Keby Melanky nebolo, možno by som sa bola stala farárkou. Keď spomínam na svojich dobrých učiteľov, musím spomenúť aj Jožka Hainca. Bez neho by môj výpočet nebol dokonalý. Bol veľký fešák a skvelý učiteľ. My malé „šťandy“ sme všetky boli doňho zamilované. Učil nás telocvik a prírodopis. Atletiku sme robili na školskom dvore. Nacvičovali sme spartakiádu a chodili sme na turistické zrazy. Boli to krásne časy!
Po rokoch osud chcel, že s Melankou a Belinkom som na mojej základnej škole bola istý čas ich kolegyňou. O čosi neskôr mi v Bánovciach robil zástupcu môj vynikajúci slovenčinár Janko Kirica. Stále bol rovnako prísny a vykal mi. Dohováral mi, že nosím krátke sukne. Nuž, takých som ja mala učiteľov. Každý z nich mi odovzdal kúsok zo seba. Veď napokon, také je poslanie učiteľa.
Včera som v správach počula, že máme nedostatok učiteľov. Riaditelia si nemajú z čoho vyberať.
O štúdium učiteľstva je malý záujem. A keď niekto za učiteľa aj vyštuduje, hľadá si inú prácu. Neviem, prečo je to tak. Ja keby som sa ešte raz rozhodovala, nemenila by som. Byť učiteľom je krásne, ale ťažké. Dnes, keď sa vyučovanie prenieslo do virtuálnej polohy, je ešte ťažšie. Ale prinieslo to aspoň nový poznatok: pochopili sme význam učiteľa. Škoda len, že dištančné vzdelávanie sa nevyrovná tomu ozajstnému.
Milé pani učiteľky, páni učitelia, dnes je Deň učiteľov. Keby ste boli v triede, na tabuli by vás čakal nápis: Dnes je sviatok váš, neskúšajte nás!. Deti by vám podali kvietok a zavinšovali. O to všetko ste ukrátení. Dovoľte mi preto, aby som vám ako jedna z vás zaželala veľa zdravia, skorý návrat do školy a veľa dobrých žiakov! A nadovšetko vám želám , aby sa o učiteľoch hovorilo len s úctou. Aby ste s hrdosťou, úprimne a zo srdca mohli povedať: Som učiteľ, kto je viac?.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou