Paul Stacho, fotograf a vnuk spoluzakladateľa časopisu Krásy Slovenska žije pri Niagarských vodopádoch.Pri stom výročí časopisu na historickom pozadí približuje jeho vznik, oceňuje význam Krás a prácu mnohých generácií redaktorov a novinárov. Spomína na stretnutia s krasistami a na starého otca, národovca a spisovateľa Pavla Stacha.
Hneď po vítaní nového roku som zodvihol telefón a zavolal na Slovensko do redakcie Krásy Slovenska. Vinšoval som do krajiny medzi Tatrami a Dunajom krásistom lepší a predovšetkým zdravší rok 2021. Rok 2020 bol riadne poznačený koronavírusom nielen pre Slovákov doma, ale aj pre nás, čo žijeme na rôznych kontinentoch sveta. Minulý rok som sa tešil s manželkou na stretnutie krásistov, ktoré býva pravidelne koncom mája. Každý rok sa miesto stretnutia strieda, raz je na turisticky atraktívnych miestach stredného Slovenska, inokedy v jeho západných regiónoch či do tretice na príťažlivom slovenskom východe. Človeku by nestačilo veru ani sto rokov, aby objavil všetky krásy Slovenska.
Minulý rok nám stretnutie ale nevyšlo, keďže neviditeľný vírus, schopný poraziť aj Goliáša, všetkému zabránil. No nezabudol som, že my – krásisti domáci, ale aj zahraniční, musíme mať vieru, modliť sa, predovšetkým ale konať a dúfať, že sa táto „cholera“ raz celkom iste pominie a že sa znovu budeme môcť stretávať v očarujúcich kútoch nášho Slovenska. Dedov partner, kamarát a spoluzakladateľ časopisu a doslova guru slovenskej turistiky Miloš Janoška by to asi v dnešnom politicky korektnom jazyku vyjadril citátom, ktorý je dodnes platný pre všetky slovenské generácie: „Spoznaj svoju otčinu.“ Táto múdrosť a zároveň aj výzva platí pre každého uvedomelého Slováka a Slovenku doma, ale aj pre nás, zahraničných Slovákov.
Rok 2021 máme totiž aj skutočne jubilejný. Oslavujeme sté výročie od vydania prvého čísla časopisu Krásy Slovenska. V januári 1921 v Liptovskom Svätom Mikuláši vybehlo z tlačiarenskej rotačky firmy Klimeš premiérové číslo Krás Slovenska. Storočná kontinuita vydávania časopisu trvá nepretržite do dnešných dní a verím, že ešte dlho pretrvá. Aj keď, prirodzene, v ostatných rokoch prechádzame na celom svete stále viac a viac do digitálnych a internetových médií. V januárových dňoch som sa často túlal po okolí rieky Niagary. Nostalgicky som meditoval a predstavoval si, aký mohol byť život pred sto rokmi. Teda v dobe, keď sa rodili prvé čísla časopisu Krásy Slovenska. Viem si predstaviť, že to neboli ľahké časy krátko po skončení prvej svetovej vojny. Rozpadlo sa vtedy veľmocenské Rakúsko-Uhorsko, po svete sa ešte šírili dozvuky vojny a epidémie španielskej chrípky. Slovensko sa stalo súčasťou novovznikajúcej prvej Československej republiky. Ako národ sme boli značne zaostalí, bez vlastnej hrdosti, ba aj, žiaľ, časť obyvateľstva aj negramotná. Chýbala nám inteligencia, nemali sme skúsenosti ani tradíciu spravovania samostatného, slobodného nezávislého štátu. Vtedy môj dedo Pavel Stacho spoločne so svojím priateľom Milošom Janoškom dobre vedeli, že treba v prvom rade pozdvihnúť myslenie slovenského národa – a to aj v oblasti rozvoja turistiky a poznávania svojej rodnej vlasti. A tak i preto spoločne išli za vytúženým cieľom – založiť hodnotný vzdelávací časopis. Aj ho nazvali priliehavo: Krásy Slovenska.
Pohľad na účastníkov stretnutia krasistov
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou