Pane, proč běháte? Za co běháte? Běháte za světový mír? Běháte za ženská práva? Podporujete bezdomovce, za zvířata? 

Tom Hanks, herec, ktorý stvárnil Forresta Gumpa.FOTO ARCHÍV TASR/AP

Bánovce nad Bebravou 28.02.2021 (Skolske.sk)

Prečo píšem ja, prečo Dušan, a prečo Jozef.

Niekedy robíme veci len tak. Lebo sa nám chce.
 
Chce sa mi písať, teda píšem. Píšem o živote, o ľuďoch, o minulosti a prítomnosti. O kráse a ľudských hodnotách. O radosti aj o smútku. O láske k rodičom, o pracovitých rukách, o rodnom kraji. O vtáčikoch, o kukučke, o kvetoch, o kosení trávy. O ľudskosti v nás. Ale aj o bezcitnosti, o vojne, o všetkom, čo ľudí zaujíma. Píšem pre nich. Hrám sa s myšlienkami a so slovami ako s hračkou. Podržím ich v rukách, poťažkám a opakujem si ich. Vyberám ich tak, aby prenikli až dovnútra. Lebo slovo má silu, vie pohladiť, ale aj zraniť. Je nástroj v našej mysli. Nástroj v ústach i v rukách. Slovom povieš všetko. Vypovieš najskrytejšie túžby a city. Slovo je báseň aj prostý život. Slovom sa vyplačeš, slovo sú slzy úľavy. Slovo je dar. Je chlieb a voda. Potrebuješ ho každý deň. Slovom dávam zo seba všetko, čo ma ťaží, všetko, čo ma bolí. Slovom vypoviem radosť, ktorú cítim. Slovom dávam ľuďom dar, čo som do vienka dostala. Dávam im všetko, čo ma život naučil. Preto píšem. A keď mi láskavý čitateľ vyjaví aj slovo vďaky, to akoby ma pohladil. Akoby mi povedal, že nepíšem nadarmo, že to má zmysel. 

Aj pán Milan ma potešil, keď mi k článku o láske napísal: 
 
„Krásny príspevok! Ja poznám od Vás iba také. Krásne, múdre, poučné, dojímavé. A vždy hodné zamyslenia. Na každý Váš príspevok sa teším a pri niektorých mi aj oči zvlhnú. Najmä vtedy, keď hovoríte o svojom detstve v rodnej dedine. Isto preto, že veľmi podobné som prežíval aj ja. Veľmi pekne Vám za to ďakujem. Píšte, podnecujte a poučujte nás ďalej. Netrpezlivo na to čakám.“

Ďakujem za milé a povzbudivé slová. Potrebujem ich, lebo niekedy mám obavy, či si môj text nájde cestu k čitateľovi. 

Pár rokov som na bánovskom gymnáziu robila školský časopis. Prispievala som do Učiteľských novín. Písala som do Rodiny a školy, bola som v redakčnej rade. Dnes píšem pre portál Školské. To všetko som robila a robím aj napriek tomu, že žurnalistiku som neštudovala. Robím to rada a robím to s láskou. Rovnako tak aj moji dvaja spolužiaci: Jozef Starosta zo strednej a Dušan Migaľa z vysokej školy. Prvý je inžinier a druhý učiteľ ako ja. Jozef žije v Kanade, píše a vydáva časopis pre tamojších Slovákov. Dušan žije v Rúfusovej Závažnej Porube a pre svojich rodákov robí Porubské noviny.
Keď sme sa o sebe a našej novinárčine pred pár rokmi dozvedeli, bolo to milé. Odvtedy som s oboma spolužiakmi v kontakte.
 
Obidvoch som sa opýtala, prečo píšu. A tu sú odpovede:
 
Milá priateľka!
 
Prečo píšem? Píšem o ľuďoch a pre ľudí, aby sa vzájomne lepšie poznali a mali k sebe bližšie. Najradšej píšem o obyčajných ľuďoch, aj keď som už zaznamenal život a prácu vysokoškolského profesora i rektora vojenskej akadémie. Tu reportáž vyskočí ako žaba z vody. U jednoduchých ľudí, čo sa živia prácou svojich rúk, ma najviac oslovuje duchom naplnené vnútro, no nielen duchaplnosť, ale aj svedectvo. Za všetko jeden zaznamenaný príbeh jubilujúcich manželov. On murár, ona pracovala v rastlinnej výrobe. Keď si po celodennej námahe večer ľahli, manželka povedala:
" Otec, nože prečítaj, čo o nás píšu v tých novinách." Oslovený si založil okuliare a nahlas čítal. Tak to trvalo deň čo deň, pokiaľ sa nepobrali na druhý breh. To podstatné je o ľuďoch, o skutočnosti a človekovi v nej. " Svoj príbeh rozprávam a je to, ľudia, o vás," povedal za mňa Majster slova. Viem, že Porubské noviny, ktoré redigujem úctyhodných dvadsaťsedem rokov, nenavŕtajú dieru do slovenskej žurnalistiky. Aj keď sme už dva razy získali bronz v celoslovenskej súťaži miestnych novín. Môj priateľ Ivan Laučík, bez ohľadu na režim, jedného času mi napísal:" Nie je podstatné, na ktorom konári sedí vtáčik, keď spieva. Dôležité je, že spieva." A tak si vyspevujem, koľko vládzem a dokážem. Ako prídavok ešte citujem Majstra: "Boh mi dal slovo a ja hovorím. Keď mi ho potom vezme, dá ho druhým a nič sa nestane."
 
S pozdravom Tvoj Dušan Migaľa
 

​​​​​​​Jozef mi takto odpovedal:
 
Píšem preto, lebo ma to baví.
 
Ak sa v živote potknem o kameň a spadnem, rád by som ho dal preč z cesty, aby tí, ktorí idú za mnou, sa tiež nepotkli a nespadli. Aj preto píšem.
 
Keď píšem, tak sa moje myšlienky utíšia a neskáču ako divé opice. Aj preto píšem.
 
Keď píšem, tak si cvičím logiku, lebo chcem, aby to, čo napíšem, malo hlavu aj pätu a aby slová na seba logicky nadväzovali. Aj preto píšem.
 
Keď píšem, tak dúfam, že to aspoň jeden človek prečíta a že ho to povzbudí, inšpiruje. Aj preto píšem.
 
Rád píšem po slovensky a opakujem si pri tom gramatiku. 
 
Keď píšem, tak sa vraciam späť do čias strednej školy a čias písania slohových prác. Boli to krásne časy. Aj preto píšem.
 
Keď píšem, tak mi niekedy preblesknú hlavou myšlienky na množstvo kníh, ktoré mám doma, a na všetkých tých, ktorí ich napísali. Väčšina z nich už nie je na zemi. A tak si trošku pomeditujem: "Tam, kde som ja, tam oni už boli. Tam, kde sú oni, tam budem raz aj ja." Áno, aj preto píšem, lebo pri tom môžem meditovať.
 
Keď niečo napíšem, tak cítim, že som zanechal za sebou nejakú stopu, že som trošku vyšliapal chodníček, po ktorom sa možno niekomu bude ľahšie kráčať.
 
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou