Bánovce nad Bebravou 16.02.2021 (Skolske.sk)
Aj keď som kdesi čítala, že byť smetiarom dnes už nie je in, priznám sa, že celkom tomu neverím. Hoci my dospelí už len pri pomyslení na smradľavý odpad ohŕňame nos, smetiar a jeho veľké auto majú pre chlapcov stále svoje čaro. Kto má doma malého špunta, ten vie, o čom hovorím. Aj nedávno som sa presvedčila, že je to tak. Stačí, že je pondelok a zahučí smetiarske auto, chlapček stojí pri bráne, aby ho videl zblízka. Také naozajské. Svet na kolesách poblázni každého chlapca.
Dievčatá žijú a pohybujú sa vo svojom dievčenskom svete. Hrajú sa s bábikami, ohlasujú sa v nich mamičkovské pudy. A od hier je už len kúsok k tomu, aby raz aj naozaj chceli byť učiteľkou, lekárkou alebo modelkou. A niektoré aj krásnou princeznou.
Za malých smetiarov, za policajtov, za všetky „detské povolania“ môžu hry a hračky. Svoje výchovné poslanie plnia dokonale.
Tak je to. Deti sa nám hrajú na dospelákov, a keď z detstva pomaličky vyrastajú, nevedia sa dočkať, kedy už budú veľkí. Potom odrazu zistia, že byť dospelým nie je žiadna sranda. Že to nie je iba sloboda a nezávislosť od rodičov, ako si naivne mysleli. Vôbec to nie je tak, že prídem si domov, kedy chcem, robím si, čo chcem, a mne nikto rozkazovať nebude. Byť veľkým, to je mnoho povinností. Je to zodpovednosť nie iba za seba. Byť veľkým je aj umenie vedieť sa správne rozhodnúť. Až vtedy, keď to príde, keď sa ocitnú v reálnej situácii, vtedy sa im otvoria oči. Poznajú, že s detstvom odišiel aj čas bezstarostných hier. Preto sa oteckovia pri hre s autodráhou či s vláčikom až nápadne ponášajú na svojich synčekov. Žiaria im oči, až človek má dojem, že si tú hračku kúpili pre seba. Možno je to len otcovská starostlivosť a možno aj „nevyhrané“ detstvo, ale iste je to aj túžba veľkých: aspoň na chvíľu stať sa opäť malým chlapcom. Lebo dieťa drieme v každom z nás. Čo poviete?
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou