Bánovce nad Bebravou 14.01.2021 (Skolske.sk)

Moja mamička hovorievala, že nám deťom by aj srdce na dlaň vyložila. A ona tak aj robila. So srdcom na dlani spravila pre nás všetko. Z lásky a s láskou sa o nás starala. Na seba veľmi nemyslela.

Srdce na dlani je názov ocenenia výnimočných jednotlivcov i kolektívov. Ľudí, ktorí bez nároku na odmenu pracujú pre prospech iných. Dobrovoľne pomáhajú v rozličných oblastiach spoločenského života, rozvoja komunity, ochrany životného prostredia, zdravia, kultúry, umenia, výchovy, vzdelávania. Je aj ocenením výnimočných projektov, ktoré pomáhajú meniť veci k lepšiemu.

Poslaním a zmyslom ocenenia je vyjadriť osobitnú vďaku tým, ktorí si vo svojom voľnom čase nájdu miesto na pomoc iným a pomáhajú všade tam, kde je to potrebné.

Sú ľudia so srdcom na dlani. Sú ľudia, ktorí robia niečo navyše. Niečo, čo by robiť nemuseli. Niečo iba tak. Pre dobro iných.

Takýmto výnimočným človekom je aj Alena Borszéková, rodáčka z Partizánskeho. Dnes žije v Uhrovci a pracuje ako novinárka v Bánovciach nad Bebravou. V roku 1991 v Krušovciach založila Klub slovenských turistov Kamarát. Jeho členmi sú mladí ľudia, rodičia s deťmi, seniori a všetci tí, čo majú radi turistku a prírodu. Lebo okrem turistiky sa venujú aj ekologickým a environmentálnym aktivitám. Klub organizuje akcie nielen pre členov, ale aj pre širokú verejnosť, pre zdatných i sviatočných turistov, malých i veľkých milovníkov prírody a histórie.

Túto prácu robí už tri desaťročia. Ani pandémia ju nezastavila, iba obmedzila. Veď turistika sa dá robiť aj v menších skupinách. Ale bez lásky k ľuďom a prírode, bez srdca na dlani sa to robiť nedá. Aj preto do jej rúk krajské ocenenie Srdce na dlani patrí právom. Viac o práci Klubu stromákov a turistov nám v rozhovore povie už pani Alena Borszéková.

Tešíte sa z ocenenia?

Úprimne sa teším, prekvapilo ma. Prišlo poštou, bez ohlásenia, bez ceremoniálu. Veď akékoľvek slávnosti, ako to bývalo po iné roky, sú zakázané.

Čo vás viedlo k práci s ľuďmi?

​​​​​​​Človek sa s tým narodí. S pocitom a presvedčením, že žitie len sám pre seba ho neteší. Neviem svoj voľný čas a energiu venovať len sebe, len rodine, zdá sa mi to sebecké...

A prečo práve turistika?

​​​​​​​Už v detstve som sa rada túlala po prírode, aj sama. Zbierala kvety, pozorovala motýľov, vtákov, zver. A už na základnej škole vo Veľkých Bieliciach som organizovala triedne aktivity, už vtedy som chcela byť učiteľkou či vedúcou turistického krúžku. Vlastne už ako deviatačka som robila „zástupkyňu“ pionierskej vedúcej. Neskôr, kým boli moje tri deti malé, organizovala som pre nich a ich kamarátov spoločné aktivity na ulici, kde sme bývali. Keď začali chodiť do školy, robila som od roku 1986 do 1990 vedúcu turistického oddielu Vatra, vtedy sa dalo len pod pionierskou organizáciou. Prišla nežná revolúcia, komunistov chceli aj v našej dedine „upáliť“, aj na mňa ako na pioniersku vedúcu pozerali ako na „červenú“. Bolo to ťažké obdobie. V roku 1991 som založila Klub slovenských turistov Kamarát pod strešnou organizáciou KST. Kamarát preto, lebo jadro našej členskej základne tvorili kamaráti mojich detí. V oblasti turistiky sme boli najaktívnejší od roku 1995 do roku 1999. Moji členovia získali množstvo krajských víťazstiev a niekoľko titulov Majstrov Slovenska v pretekoch turistickej zdatnosti, ktoré svojím širokým záberom patrili medzi náročné, vrátane kultúrno-poznávacej časti či orientačného behu s buzolou. V tých rokoch ešte mládež medzi sebou súťažila, kto prejde viac kilometrov v prírode, kto viac nocí strávi pod stanom či pod „širákom“. Moji najaktívnejší turisti mali za rok prejdených pešo vyše 500 kilometrov či viac ako 50 dní strávených v prírode. Všetko som vyhodnocovala, odmeňovala najlepších. Viedla kroniky. Dnes ich mám asi dvadsať. Nebola to však len turistika. Už vtedy sme začali organizovať pri príležitosti Dňa Zeme brigády a chodili sme čistiť obec alebo turistické chodníky. Usporadúvali sme aj turistické diskotéky či dokonca reprezentačné turistické plesy pre mládež... A nielen to – organizovali sme regionálne turistické zrazy – v roku 1998 v Látkovciach, 2005 v Brodzanoch, 2010 v Klátovej Novej Vsi, 2014 v Skačanoch a v roku 2018 v Uhrovci. A v roku 2017 som bola s manželom Petrom členkou organizačného štábu Medzinárodného zrazu turistov na Duchonke, za účasti tisícky turistov z krajín V4. Možno by som mala spomenúť aj to, že 30 rokov som bola členkou Regionálnej rady KST v Topoľčanoch. V januári 2018 som si z rúk celoslovenského predsedu Klubu slovenských turistov prevzala zlatý odznak KST za dlhoročnú obetavú a významnú prácu v prospech turistiky...

Ktoré miesta na Slovensku ste spoznávali?

​​​​​​​Tých je strašne veľa. Toho by bolo na desať popísaných strán. Chodili sme stanovať na turistické zrazy na celý týždeň. Bola to moja letná dovolenka s „cudzími“ i mojimi deťmi dlhé roky. Dvakrát sme stanovali v Tatranskej Lomnici a pobehali sme vysokotatranskú magistrálu a tatranské štíty. Alebo sme týždeň stanovali pri rieke Poprad a spoznávali Horný Spiš - Kúpele Vyšné Ružbachy, hrad a skanzen v Starej Ľubovni. Alebo sme stanovali pri priehrade Ružín a odtiaľ sme vyrážali do kraja Novohradu, na hrad Divín. Či stanovanie pri priehrade Bukovec, odkiaľ sme prešli skrz naskrz Malé Karpaty. Nezabudnuteľné ostanú stanovačky v Račkovej doline pod Roháčmi a prechody hrebeňmi Západných Tatier či niekoľkonásobné výstupy na Kriváň. Boli to prechody Javorníkmi, Vtáčnikom, Bielymi Karpatmi, Strážovskými vrchmi, komplet Malou Fatrou, časť Veľkej Fatry... Chodili sme aj na celoslovenské zimné zrazy, spávali sme na karimatkách v školách. Najviac budeme spomínať na Poltár či na Košice, samozrejme na zimné túry. Neskôr, keď moji skalní turisti podrástli a mali už svoje rodiny, začali sme sa viac orientovať aj na rodinnú turistiku. Organizujeme najmä poznávacie výlety spojené s environmentálnym vzdelávaním, či to už bola záchranná stanica pre vtákov v Zázrivej, prechod Jánošíkovými dierami, návšteva Oravského hradu a skanzenu v Zuberci, či tie posledné - náučný chodník Roháčské plesá, skanzen v Pribyline, Múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši, archeoskanzen Havránok atď. Toho je naozaj veľa. Treba však zdôrazniť, že akékoľvek akcie som neorganizovala len pre členov Klubu Kamarát, ale najmä pre širokú verejnosť, pre každého, kto mal záujem.

Aké environmentálne aktivity ste uskutočnili?

​​​​​​​V roku 2002 sme ako Klub Kamarát zmenili sídlo, lebo som sa presťahovala do rodného Partizánskeho, kde som mala aj zamestnanie. Mestské deti už taký záujem o „pohyb“ v prírode nemali. Prišli však nové impulzy, viac environmentálnych aktivít pre verejnosť... Napríklad som 25 rokov organizovala Túlačku pre školskú mládež. Filozofia tejto akcie spočívala v spoznávaní susedných obcí pri bydlisku, či to bolo v Partizánskom či teraz v Uhrovci, tak, že sme prešli trasu s najzaujímavejšími lokalitami do susednej obce, resp. obcí. Boli ročníky, keď sa na akcii zúčastnilo aj dvesto detí zo základných škôl regiónu. A nebola to len turistika, ale aj záverečná environmentálna túlačková súťaž, kto najrýchlejšie „spozná“ miesta, ktoré sme v ten deň navštívili. Už sme nerobili len brigády ku Dňu Zeme, ale už desať rokov zachraňujeme žaby. Na jar sme stavali zábrany pre tiahnuce vzácne ropuchy pri rybníku v Kolačne a chodili sme ich „prenášať“ cez cestu.

Chceli sme zachraňovať vzácne oskoruše v chotári Veľkých Krštenian a Skačian, pomáhali sme pri záchrane Prírodnej rezervácie Chynoriansky luh a pod. V roku 2010 sme získali pre mesto Partizánske zadarmo 34 statných stromčekov a vysadili ich na sídlisku Luhy. V rokoch 2012 a 2013 sme zorganizovali v Partizánskom Hodinu Zeme s originálnou bubnovačkou po centre mesta, ktorá mala upozorniť na stav našej planéty. Osem rokov sme sa v rámci Cesty rozprávkovým lesom na svojom stanovišti maskovali za vodníkov a vodné víly, ktoré aj tie najmenšie deti poučovali, čo do vodníkovej studničky a prírody nepatrí. Zorganizovali sme tiež 16 ročníkov nočného pochodu pri splne Mesiaca s názvom Selene, kde sa deti s rodičmi zoznamovali s nočnou oblohou a hľadali poklad. A, samozrejme, tými najdôležitejšími počinmi bolo vybudovanie dvoch náučných chodníkov v spolupráci s organizáciou Strom života.

A preto Klub stromákov?

​​​​​​​Nejako prirodzene sme sa okrem turistiky začali viac zameriavať na environmentálne vzdelávanie najmä verejnosti. V roku 2010 sme v rámci Klubu Kamarát vytvorili aj Klub Stromu života. Organizácia Strom života so sídlom v Bratislave akoby držala ochrannú ruku nad našimi environmentálnymi projektmi, ktoré sme si však museli pripraviť, manažovať a realizovať sami. Hneď v roku 2010 sme sa pustili do spoločného projektu Zachráňme Bielické Bahná. Ide o vzácnu mokraď pri Malých Beliciach, kde som chodila ako malá školáčka. Ľudia si z mokrade s výskytom vzácnej rastliny marice pilkatej a ďalšej vzácnej flóry a fauny urobili smetisko. Tak sme sa tu rozhodli vybudovať náučný chodník. Bolo náročné vyčistiť lokalitu, či v bahnitom teréne vybudovať mostíky, aby bol celý okruh prechodný a bezpečný aj pre škôlkarov. V máji 2011 sme chodník otvárali na akcii Slávnosť Bielických bahien, ktorá bola spojená so vzdelávacím a kultúrnym programom. Na jeseň toho roku nám Nadácia Ekopolis, od ktorej sme na projekt získali grant, udelila, ako jediným, celoslovenské ocenenie Oáza roka 2011. Bola to spoločná radosť. O tento chodník sa starajú naši členovia Klubu Kamarát dodnes. Je to naše dieťa. Nakoľko sme sa však s manželom v roku 2014 z Partizánskeho odsťahovali (z činžiaku na chalupu) do Uhrovca, v Partizánskom sa vytvoril nový Klub Stromu života Bielické Bahná, ktorý vedie môj syn Vlado Dobiaš. Ten sa už o túto lokalitu stará väčšinou sám so svojimi priateľmi. Aj vďaka nemu bolo to územie vyhlásené za územie európskeho významu.  Len čo sme sa v Klube „vydýchali“ z projektu na bahnách, opäť sme išli „ k vode“.

V roku 2013 sme sa pustili do ďalšieho väčšieho projektu. Tentoraz prišiel s myšlienkou vybudovať náučný chodník Pavol Ďuriš z Partizánskeho, náš člen klubu, ktorý zdedil chalupu po babke v Čiernej Lehote, kde pramení rieka Bebrava. Bebravská dolina je vzácna pramenná oblasť, zásobáreň pitnej vody obrovského počtu domácností. Celý projekt sa volal Náučný chodník K prameňom rieky Bebravy. Po dvanástich celodenných brigádach dobrovoľníkov sme náučný chodník slávnostne otvárali v októbri 2014 na Slávnosti vody Podhoria. Nakoľko to bolo pre našich členov z Partizánskeho a Uhrovca ďaleko, po pár rokoch sa v Čiernej Lehote vytvorilo samostatné občianske združenie a jeho členovia sa starajú o náučný chodník dodnes. Veľmi sme sa potešili, keď sa obidva naše náučné chodníky dostali v roku 2015 do novej publikácie Vydavateľstva Dajama s názvom Najkrajšie náučné chodníky Slovenska.

Máte svoj obľúbený strom?

​​​​​​​Mala som. Volala som ho mamina hruška. Bola to možno aj dvestoročná osamelá hruška v poli nad Veľkými Bielicami, kde ma mama zobrala na prvý výlet. Už vtedy bola obrovská a stará. Každý rok som k nej chodila. Ale, žiaľ, pred dvomi rokmi hrušku ktosi spílil, lebo bola chorá. Je mi za ňou strašne smutno. Je mi veľmi ľúto, že som si nedokázala z jej odrezkov vypestovať nový strom v mojej záhradke.

Čo je pre vás najväčšou odmenou za prácu pre dobro iných?

Spoznávanie dobrých ľudí. Lebo dobrovoľnícku prácu, či sú to už brigády, ťažká a často aj špinavá robota pri budovaní náučných chodníkov, či pomoc pri organizácii rôznych akcií a súťaží pre deti... toto nedokáže robiť hocikto ZADARMO. Len dobrí ľudia. A ja som vďačná, že som mnohých poznala. A že sa ku mne hlásia. A nie sú to len turisti a stromáci. Ale aj ľudia z iných oblastí mojich voľnočasových aktivít. Napríklad v roku 1999 som založila Folkový klub v Partizánskom a spoločne sme zorganizovali 16 ročníkov regionálneho festivalu pôvodnej folkovej tvorby Folková jar. Alebo 14 ročníkov charitatívneho podujatia Folkové Vianoce, kde účinkovali kapely a pesničkári zadarmo a výťažok zo vstupného sme darovali detskému domovu alebo ľuďom, ktorí to najviac potrebovali. Niektoré „naše“ folkové kapely majú celoslovenské i české ocenenia. Pred pár rokmi som „žezlo“ predsedníčky odovzdala neveste a synovi, obaja sú „multifunkční“ hudobníci a speváci. Alebo v roku 2005 sme s manželom, rodákom z Košíc, založili Klub východniarov v Partizánskom a ten je aktívny dodnes, ale po 10 rokoch už bez nášho vedenia. Organizovali sme výlety do ich rodného kraja, ale najmä spoločenské i športové stretnutia, kde si rodáci, dnes žijúci v našom „západnom“ regióne, mohli „zahutoriť“, vydávala som dokonca aj klubové východniarske noviny. Aj medzi folkáčmi a východniarmi som spoznala veľa skvelých ľudí.

Moja kolegyňa vás charakterizuje takto: „Ala je nielen výborná novinárka, ale aj výborný človek. K ochrane prírody vedie celú svoju rodinu. Je fantastická stará mama, chcela by som byť jej vnúča. Čo tá dokáže pre ne vymyslieť, to sa len tak nevidí!“ Čo vy na to?​​​​​​​

Mám šesť vnúčat, najstaršia je 21-ročná vysokoškoláčka a najmladší má len tri mesiace. Tie staršie sa aktívne zapájali do turistických, stromáckych aj folkáčskych aktivít. Verím, že tie najmladšie sa budú tiež. Všetky sú členmi Klubu Kamarát už od narodenia, niektoré chodili s nami na stanovačky už ako niekoľkomesačné dojčence. Nakoľko všetky žijú v rôznych kútoch Slovenska, som s nimi málo. Preto sú pre mňa chvíle s nimi veľmi vzácne, najmä teraz, v tejto kovidovej dobe, plnej obmedzení. Mám však prísľub od svojich troch detí, že sa mi tento rok splní veľký sen – spoločná týždňová dovolenka so všetkými vnúčatami a ich rodičmi. Samozrejme, na chate v prírode, v tichej podtatranskej oblasti. Len dúfam, že tá kovidová pliaga čo najskôr pominie, aby sa mi tento sen splnil...

​​​​​​​Budem vám k tomu držať palce. A na záver ešte prijmite gratuláciu a poďakovanie za všetko krásne, čo robíte pre ľudí a pre životné prostredie. Bolo mi cťou, že som mala možnosť predstaviť vás. 

Ďakujem za rozhovor!

Linky, súvisiace s činnosťou Klubu stromákov a turistov Kamarát :
www.kstkamarat.com
www.facebook.com/kstkamarat
www.facebook.com/bielickebahna
www.facebook.com/kpramenombebravy

​​​​​​​Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou