Prínos Hugolína Gavloviča
Gavlovičove rukopisy a ich odkaz.
Hoci sa narodil v Poľsku, zrejme mal i poľské korene, od útleho detstva žil na Slovensku. Hugolín Gavlovič vlastným menom Martin sa narodil v roku 1712 v Czarnom Dunajci. Slovensko a hlavne slovenská príroda ho prilákali a tu aj v roku 1787 zomrel. Kňaz a spisovateľ, ktorý sa svojou tvorbou radí do obdobia barokovej literatúry. Po jeho študentských časoch, ktoré trávil najmä v Trstennej alebo v Žiline vstúpil Gavlovič do františkánskej rehole. Mravný ideál dobrovoľnej chudoby a pomoc slabším bolo to, po čom túžil. V tom období si aj Gavlovič zmenil občianske meno z Martin na rehoľné Hugolín.
Neskôr, keď ho vysvätili za kňaza pôsobil ako kazateľ v Žiline, Pruskom a v Horovciach. Do jeho života však prišli zdravotné problémy, trpel pľúcnym ochorením TBC a to, čo mu pomáhalo boli hory a salaše, kam sa utiekal pre úľavu od bolesti. Na salaši vznikol aj námet pre jeho dielo s názvom Valaská škola mravúr stodola. Aj keď jeho tvorba bola rozmanitá a početná mnoho jeho diel nebolo vydaných tlačou ale zostalo v rukopisnej podobe a to spôsobilo, že sa veľa rukopisov stratilo. Svojou tvorbou dokázal rozmanitosť slovenského jazyka v jeho pred spisovnej forme. Z jeho rozsiahlej rukopisnej formy sústredenej na mravnú nápravu a duchovné zušľachťovanie osobnosti i spoločenstva sa vynímajú predovšetkým dve monumentálne veršované skladby.
Valaská škola mravúr stodola a Škola kresťanská s veršami zvázaná, k čítání i spívání i k rozjímaní sporádaná. Gavlovič v jeho nápadku, Velmi je hlúpy, kdo vlast svú tupí, vyzdvihuje lásku a úctu k vlasti a domácim tradíciám a zatracuje znevažovanie a pohŕdanie vlasti. Hovorí o tom, že iba hlupák a blázon haní svoju vlasť a vychvaľuje cudzinu, lebo tým tupí len seba a svoju česť. No ešte väčšmi sa potupuje, keď do svojej vlasti prinesie cudzie zvyky a mravy. Ide tu o nadčasovú tému, kde v minulosti to boli prvky nemeckej alebo maďarskej kultúry, dnes sú to prvky kultúry hlavne z USA.
Motív je z ľudskej spoločnosti, kde renegát osočuje svoju vlasť a obdivuje cudzie zvyky a morálku, zatiaľ čo zatracuje svoju rodnú kultúru a tradície. Takýto človek však stráca autoritu a odsúdia ho dokonca i vlastní rodáci. Hugolín už vtedy vedel, akú hodnotu majú kultúra a tradície našej krajiny, na čo by sme mali aj my v súčasnosti myslieť.
