„Svet je stvorený zo slov a keď poznáte slová, z ktorých je vytvorený, môžete z neho urobiť, čokoľvek chcete“
Ja by som z neho chcela urobiť svet bez strachu a nenávisti. Ale môžem? Dá sa to?
Bánovce nad Bebravou 09.11.2020 (Skolske.sk)
Pozrime sa na ten náš, na slovenský svet. Je maličký, je nám najbližší a najlepšie ho poznáme. A poznáme aj slová, z ktorých je stvorený.
Ak by sme sa pýtali, koľko ich je, presnú odpoveď nedostaneme. Hovorí sa, že na porozumenie a komunikáciu stačí poznať tisíc až tritisíc slov. Krátky slovník slovenského jazyka ich obsahuje približne šesťdesiattisíc, päťzväzkový Slovník slovenského jazyka z rokov 1959-68 takmer stotridsaťtisíc. Plánovaný rozsah Slovníka súčasného slovenského jazyka je dvestotisíc slov. Zatiaľ vyšli jeho prvé tri zväzky, štvrtý sa pripravuje. V novom veľkom výkladovom slovníku sa plánuje dvestoštyridsaťtisíc slov. Ale ani to nie je konečné číslo našej slovnej zásoby. S nárečovými a historickými slovami a odbornými termínmi by sme značne prekročili číslo milión. A nezabúdajme, že každý deň nám pribúdajú nové slová.
Keby sme zo slov v našom jazyku mali urobiť svet, aký chceme a keby na to stačilo vyradiť z neho niektoré slová, čo by ste vyradili vy?
Ja by som vyradila slovo nenávisť.
Predstavte si, žeby sme ju nepoznali. Nebola by v žiadnom slovníku a nebola by ani v našom živote. Bez nenávisti by na svete vládol pokoj a mier. Neboli by hádky a osočovania, neboli by vojny, zbrane, útoky, mačety, odtínanie hláv, vraždy. V takomto svete by som chcela žiť. V pokojnom. Kde ľudia by boli ľuďmi. Nerozdeľovali by ich názory, politika, náboženstvo, farba kože, kultúra. Nič. Nemuseli by sme počúvať o útokoch v Paríži, vo Viedni, o demonštráciách v Amerike, v Bratislave. Nemuseli by sme mať strach. Nemuseli by sme sa báť kráčať po ulici, sedieť v škole, v kostole, v reštaurácii, na futbale, na koncerte. Žili by sme bez strachu.
Poviem vám jednu príhodu. Nesúvisí síce s nenávisťou, ale so strachom, ktorý som nedávno zažila.
Z tichej modlitby nad hrobom ma vyrušil bzukot. Všimla som si svetielka vo výške. Postupne sa bzukot aj svetielka približovali. Namierili si to rovno na mňa. Čudo klesalo, krúžilo a bzučalo tesne nado mnou, nad mojou hlavou. Bála som sa, že to na mňa spadne. Pobrala som sa preč. A čuduj sa, svete, čudo vzlietlo do výšky a odletelo. Otočila som sa a videla som, že dron sa vracia a začal klesať. Pristál na parkovisku pri dome smútku. V šere som zbadala mladého muža aj s tou úžasnou hračkou. Premohla som strach. Viem, že na tom mieste sa stretávajú rozličné indivíduá. Vrátila som sa smerom k mužovi.
„Druhý raz si nájdite lepšie miesto na svoju zábavu,“ zavolala som. Neviem, čo povedal. Niečo povedal, ale nerozumela som. Podišla som bližšie. „Nerozumiem. Veľmi ste ma vyľakali, prosím, nerobte to!“ poprosila som ho nakoniec. „Prepáčte, nevedel som, že tam je niekto,“ povedal - akože na ospravedlnenie.
S trasúcimi sa kolenami som sa pobrala domov. Nie, jeho pekným slovám som neverila. Nedalo sa. Chlapec sa prišiel zabaviť.
Iste uznáte, že slovo strach by som tiež najradšej nepoznala. Keby sa to dalo, vymazala by som ho zo života. Lenže to nejde.
Ale byť k sebe ohľaduplní, tolerantní a lepší, to by sme hádam zvládli. Čo myslíte?
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou