Raz príde deň, keď ma budeš hľadať, ale nenájdeš ma
Pamätaj, že bol čas, keď som tu pre teba bola, ale ty si nevedel oceniť moju prítomnosť. (neznámy autor)
Bánovce nad Bebravou 26.10.2020 (Skolske.sk)
Možno ste už niečo podobné počuli. Možno ste v istej chvíli sami takéto slová vyslovili. Skúste si ich povedať. Hovoria sa ťažko. A ešte ťažšie sa počúvajú. V tomto preddušičkovskom čase ich vnímame obzvlášť citlivo.
Neviem, čo viedlo neznámeho autora k takémuto výroku. Nevedno, komu tieto slová dáva do úst. A nevieme ani to, komu sú adresované. Môžeme len hádať, domnievať sa. Isté je, že ich povedala žena mužovi. Ale kto bola táto žena? Kto bol ten muž? Boli manželia? Bol ten muž zlý? Ako jej ublížil?
Poviem vám krátky príbeh.
Pre mužovu neveru stroskotalo niekoľkoročné manželstvo. Keď vážne ochorel a druhá žena ho v ťažkej chvíli nechala tak, zostal celkom sám. Vtedy sa stalo to, čo by málokto čakal. Jeho bývalá si ho zobrala k sebe a starala sa oňho až do samého konca. Zdá sa vám to neskutočné? Osud sa s ľuďmi niekedy neuveriteľne zahrá. V tomto prípade by sme náš citát mohli upraviť takto: „Keď ma budeš potrebovať, vždy tu budem pre teba. Vždy som tu bola pre teba, ale ty si nevedel oceniť moju prítomnosť.“ Sú medzi nami aj ľudia, ktorí vedia odpúšťať a vždy sú nablízku. Ako žena z príbehu.
Vráťme sa opäť k otázke, kto vyslovil citované slová. Pripusťme aj možnosť, že ich povedala matka synovi. Ak je to tak, potom sa pýtajme, prečo povedala vety, z ktorých mrazí. Čo sa muselo stať?
Vzťah medzi matkou a dieťaťom je vari najkrajším vzťahom. Je najsilnejším putom. Nič a nikto by ho nemal pokaziť. Matka sa vždy bojí o svoje dieťa. Pokiaľ vidí, že je živé a zdravé, všetko ostatné je nič. A nemusí ísť len o malé dieťa. Dieťa je pre matku všetko. Všetko s ním prežíva. Od počatia až do samého konca. Prihovára sa mu, keď ho nosí pod srdcom, bdie nad jeho spánkom, teší sa spolu s ním, plače spolu s ním.
Jedna žena mi rozprávala, ako hľadala svojho dospelého syna: „Večer neprišiel domov. Mala som strach, zlé tušenie. Nedvíhal telefón a to on nemal vo zvyku. Dlho do noci sme ho hľadali na ceste, popri ceste, či niekde nehavaroval. Keď sme ho nenašli, až potom sme išli sme na políciu. Tam sme sa dozvedeli, že mal ťažkú haváriu, že je dolámaný v nemocnici. Viete si predstaviť, čo sme do rána prežívali?“ A keď sa dovolala do nemocnice, bola šťastná, že syn žije. Aj napriek ťažkým zraneniam. Ale žije! „Lekári ho dajú dokopy, aj keď hovoria, že následky ostanú,“ dokončila svoje rozprávanie.
Teraz si skúste predstaviť, že raz príde situácia, že raz možno táto žena povie synovi, o ktorého sa tak veľmi bála, hľadala ho: „Raz príde deň, keď ma budeš hľadať, ale nenájdeš ma. Pamätaj, že bol čas, keď som tu pre teba bola, ale ty si nevedel oceniť moju prítomnosť.“
Ja viem, je ťažké si to predstaviť. Ťažko sa hľadajú odpovede. Je ťažké vžiť sa do pocitov, ktoré matku vedú k tomu, aby to povedala. Ale stáva sa. Zvlášť dnes, keď cítime morálny úpadok. Keď syn zdvihne ruku na otca, vnuk na deda. Keď sebectvo je viac ako láska k blížnemu. Akoby sme zabúdali, že na tomto svete nie sme večne. Že sme tu iba dočasne a že nie sme tu sami. Nevieme si nájsť čas jeden pre druhého. Až potom, keď stratíme blízkeho, až potom si robíme výčitky.
Čas je vzácna hodnota. Nedá sa kúpiť za žiadne peniaze. Nestojí nás nič. Nič. Iba čas. A predsa je to najvzácnejšie, čo si môžeme darovať. Čas a pekné slovo. Neodkladajme to na zajtra. Zajtra môže byť už neskoro.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou