Keď Rebeka dostávala správy „Ty ešte žiješ? Choď sa zabiť,“ urobila to

Ilustračná snímka.

Bánovce nad Bebravou 06.10.2020 (Skolske.sk)

Na začiatku je možno len chuť zabaviť sa na cudzí účet. Na konci môže byť dobrovoľný odchod mladého človeka z tohto sveta. Neuniesol ťarchu týrania, ktoré nenecháva na tele žiadne stopy. Ale duša nevýslovne trpí.

Pred rokmi sa odohrávala za múrmi väzníc, kasární či internátov. Dnes už niet miesta, kde by nebola. Doma, na pracovisku, v škole. Skutočný svet jej už bol malý, prenikla aj do sveta virtuálneho. Páchateľmi sú deti, mladí ľudia i dospelí. Sú to anonymní zbabelci alebo hrdinovia? Čo ich vedie k tomu, že zosmiešňujú, zahanbujú a ubližujú? Ako sa brániť proti šikane? Aké povinnosti má škola?

Je veľa otázok, ktoré sa tlačia na jazyk. A je aj veľa ľudí, ktorí sa snažia pomôcť. Rovnako ako psychológ Marek Roštek z Centra pedagogicko- psychologického poradenstva a prevencie v Partizánskom, ktorého som sa pýtala aj za vás.

Aké sú najčastejšie formy kyberšikany?

Kyberšikana ako druh šikanovania, ubližovania a zosmiešňovania druhých, realizovaný prostredníctvom informačných a komunikačných prostriedkov sa v našich podmienkach objavuje najmä na internete (sociálne siete, webstránky, obrázky, e-maily...), ale zahŕňa aj mobily (SMS, MMS). Podstatné je vedomé uplatňovanie moci agresora voči obeti. Kým v tradičnej šikane bola nástrojom moci najmä fyzická sila, v kyberšikane je nástrojom počítačová a internetová zdatnosť agresora. K najčastejším konkrétnym príkladom kyberšikany patrí vytvorenie hanlivej webstránky, rozširovanie upravených obrázkov a videí s ponižujúcim, sexuálnym charakterom, šírenie nepravdivých alebo skreslených informácií, zastrašovanie, vyhrážanie v chatovacích miestnostiach, zneužitie identity obete, zneužitie dôverných informácií z rozhovoru, a mnohé iné.

O kyberšikane prednášate mladým ľuďom. Na čo sa najviac pýtajú?

Najčastejšie deti a mládež zaujíma to, akým spôsobom môžu byť zneužité ich osobné údaje. Uvádzajú konkrétne príklady aktivít na internete a zisťujú, či je dané správanie rizikové, či im niečo hrozí. Taktiež si niektorí overujú, či to, že zverejnili nejakú informáciu o niekom, môže byť považované za šikanu atď. Často sa deti dokonca predbiehajú v tom, čo zlé a nepríjemné sa im na internete stalo a ako sa voči tomu brániť v budúcnosti. Našťastie, väčšinou ide o jednorazové prípady a nepovažuje sa to za kyberšikanu. Rizikoví sú žiaci, ktorí sú počas prednášky ticho a nezapájajú sa. Môžu mať strach, keďže agresor býva často súčasťou kolektívu.

V prednáškach iste používate aj príklady, ktoré odstrašujú. Povedzte aspoň jeden z tých silnejších.

Snažím sa jednotlivé formy kyberšikany vždy podporiť príkladom z reálneho života. Existujú prípady dlhodobej šikany zo zahraničia, kde príbehy končia smutne, niekedy až tragicky. Na ilustráciu nebezpečenstva kyberšikany používam prípad istej 12-ročnej Rebeccy Ann Sedwickovej z Floridy, ktorá bola obeťou dlhodobej šikany zo strany skupiny dievčat. Začalo to sporom o chlapca, pokračovalo bitkou na školskom dvore. Rebeccu dievčatá ďalej neustále terorizovali na internete. Potom, čo sa o tom dozvedela jej matka, preložila ju na inú školu a zrušila profil na Facebooku. Na čas sa situácia upokojila, Rebecca sa však naďalej pripájala na internet cez iné komunikačné kanály, o ktorých matka nevedela. Prostredníctvom nich v závere Rebecca dostávala okrem iných osočovaní aj správy typu „Ty ešte žiješ? Choď sa zabiť!“. Záver je tragický, keď sa dievča rozhodlo ukončiť svoj život skokom z vysokej rampy v neďalekej cementárni. Jej poslednou aktivitou na internete bola zmena prezývky na meno „Tá mŕtva baba“. V našich podmienkach sa zatiaľ nepotvrdil žiadny prípad úmrtia, ktorý by bol dávaný do súvisu s kyberšikanou. Je však len otázkou času, kedy na to v médiách narazíme.

Čo má urobiť dieťa, mladý človek, keď ho niekto šikanuje?

Má dať hneď najavo agresorovi, že sa mu to nepáči. Avšak, keďže cieľom agresora je svojím konaním vyvolať reakciu obete, nie je príliš efektívne uvádzať neustále veci na pravú mieru, obhajovať sa, vysvetľovať. Agresor je tým motivovaný konať ďalej. Obeť šikanovania by mala obmedziť konanie, ktoré by mohlo situáciu zhoršovať (vymazať osobné údaje, stiahnuť súkromné fotky, atď.) Ak je to možné, vykonať opatrenia na zabránenie takéhoto konania, napríklad blokovať agresora, vymazať ho zo zoznamu priateľov a zároveň všetky akty šikanovania dokumentovať, vyhotoviť dôkazy.

​​​​​​​Ďalším krokom, ktorý by mal nasledovať, keď si človek uvedomí, že môže byť obeťou takejto šikany, je zdôveriť sa najbližšiemu človeku. U detí by to mali byť spravidla rodičia, prípadne učitelia. U mládeže to platí podobne, aj keď tí častejšie volia blízkeho priateľa alebo priateľku.

Robíme prevenciu, ale aj napriek tomu k šikane dochádza. Prichádzajú za vami deti, ich rodičia alebo mladí ľudia s prosbou o pomoc?

Rodičia, ktorým sa deti zverili, že sa im deje v škole alebo na internete neprávosť, sa k nám niekedy dostanú a vyhľadajú pomoc pre svoje dieťa. Častejšie sa však šikanovanie odhalí náhodou, pri riešení iných ťažkostí dieťaťa, napríklad s učením, s náhlym zhoršením prospechu. Myslím si, že v prípade kyberšikany ešte medzi deťmi a mládežou nie je rozšírené také povedomie, že ide o vážnu vec, ktorá by sa mala a dá sa riešiť. Deti to často prijmú ako bežnú súčasť školského života.

Veľký prieskum v Českej republike ukazuje, že s kyberšikanou má v nejakej forme skúsenosť až 51% detí vo veku 11-17 rokov. Zo slovenského prieskumu vyplynulo, že až 90% školákov sa nechce s ťažkosťami zdôveriť dospelému a vyše tretina to nepovie dokonca nikomu.

A školy čo? Obracajú sa na vás len v rámci prevencie alebo ste riešili aj konkrétne prejavy kyberšikany?

Prevenciu v oblasti kyberšikany ponúkame školám vo forme prednášky Bezpečnosť a ochrana súkromia na internete, kde sa snažím oboznámiť deti s formami kyberšikany a možnosťami, ako sa voči nim brániť. S konkrétnymi prejavmi kyberšikany nás školy zatiaľ neoslovili. Osobne sa s nimi stretávam len individuálne pri riešení iných ťažkostí detí. Vzhľadom na vyššie spomenuté štatistiky si však myslím, že tento problém v spoločnosti vrie v hrnci pod pokrievkou a je len otázkou času a odvahy jednotlivcov, kedy budeme takéto prípady akútne riešiť. Preto je potrebné sa zamerať najmä na to, aby sme obetiam poskytli bezpečnú možnosť zdôveriť sa druhým s ich skúsenosťami s kyberšikanou.

Keď sa dieťa nikomu nezdôverí, nehľadá pomoc, sú nejaké indície, príznaky, ktoré upozornia jeho okolie na to, že je šikanované?

Najčastejším príznakom je náhla zmena správania dieťaťa. Dieťa sa uzatvára do seba, nerozpráva o sebe a svojich zážitkoch. Býva skleslé, smutné. Menej vychádza do spoločnosti, medzi kamarátov. Môže náhle prestať používať počítač, aby nebolo neustále vystavované ponižovaniu. Taktiež sa môže náhle zhoršiť prospech žiaka v škole.

Ak rodičia, kamaráti alebo učitelia zistia, že dieťa, mladý človek je šikanovaný, čo potom?

Ak sa šikanovanie dostane do bodu, že dieťa alebo mladý človek nedokáže situáciu sám vyriešiť spomínanými prostriedkami, mal by zasiahnuť niekto zvonku. Najčastejším iniciátorom by mala byť škola, pre ktorú je záväzné Metodické usmernenie ministerstva školstva k prevencii a eliminácii šikanovania. Ukladá školám realizovať systémové opatrenia na predchádzanie tomuto javu, povinnosť riešiť každý vzniknutý problém šikanovania. V triede, kde sa vyskytuje šikanovanie, sa realizujú opatrenia na podporu empatie, tolerancie a na rozvíjanie sociálnych vzťahov a zručností.

Na realizáciu týchto opatrení školy zväčša oslovujú pracovníkov centier pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, ktoré sídlia v každom okresnom meste. Posledným riešením je vyňatie obete z kolektívu a preloženie na inú školu. Kyberšikane však toto opatrenie mnohokrát nezabráni, keďže tá sa deje v neobmedzenom priestore internetu. Pomáha iba kompletná zmena virtuálnej identity (vymazanie kont, zmena prezývok, zmena telefónneho čísla, e-mailovej adresy atď.). Tu je potrebné si uvedomiť, že dieťa je od veku štrnásť rokov trestnoprávne zodpovedné za prečin ohovárania, vydierania alebo vyhrážania a do tejto kategórie patrí aj šikana. Konanie nepoučiteľného mladého agresora je potom možné po získaní vierohodných dôkazov riešiť aj v spolupráci s políciou.

Teraz si predstavme, že doma máme dieťa, ktoré stojí na opačnej strane, ono šikanuje. Dá sa to nejako vypozorovať?

Dieťa, ktoré šikanuje, je niekedy ťažké odhaliť. Záleží to od miery počítačovej gramotnosti dieťaťa a zároveň rodiča či veku dieťaťa. Aktér šikany dokáže niekedy veľmi úspešne zahladzovať stopy, tváriť sa, že na počítači intenzívne pracuje, „klamať telom“. Vo všeobecnosti platí, že medzi podozrivé správanie detí patrí rýchle prepínanie a vypínanie okien v počítači, keď vojde rodič do izby, organizovanie skupinového „hrania sa“ na počítači (kamarát pozve ďalších kamarátov domov), vyhýbavé odpovede na otázky týkajúce sa aktivít na počítači, výbuchy smiechu pri sledovaní mobilu/tabletu/PC, zvýšená podráždenosť pri zakazovaní počítača.

Akí ľudia sú virtuálni útočníci? Prečo útočia?

Kyberšikana vzniká často ako nadstavba klasickej šikany v triede a môže sa prelínať. Podľa výskumov viaceré prípady kyberšikany začínajú ako šikanovanie v reálnom svete. Virtuálni agresori zvyknú byť preto osobnostne podobní tým klasickým v reálnom prostredí. Môžu byť dominantní, málo empatickí, nevedia adaptovane nadväzovať sociálne vzťahy s rovesníkmi, sú necitliví a v reálnom svete aj fyzicky zdatnejší. Na to, aby sa z dieťaťa stal virtuálny útočník však netreba fyzickú silu, stačí vedieť narábať s IT. Taktiež nezáleží na veku, pohlaví, úspešnosti alebo sociálnom statuse jednotlivca. Navyše, atmosféra anonymity dodáva útočníkovi pocit bezpečia a odvahy.

Dôvodom agresie je z psychologického hľadiska najčastejšie neuspokojená potreba dieťaťa, napr. pocit neúspešnosti v škole, dieťa je frustrované, ventiluje hnev, má pocit, že je nedocenené, má nedostatok pozornosti. Môže sa stať, že kyberšikana sa deje aj nezámerne – agresor žarty preženie, neodhadne situáciu a neuvedomuje si, že tým ubližuje.

Ako sa možno proti kyberšikane čo najúspešnejšie brániť?

Na začiatok je pre rodiča podstatné si uvedomiť, že príčinou kyberšikany nie je počítač, mobil, či internet. Riešením teda nie je zakazovať dieťaťu čas strávený vo virtuálnom svete, ktorý k detstvu a dospievaniu v dnešnej dobe patrí.

Dobré je, keď sa dieťa na internete správa zodpovedne a uvedomuje si riziká zneužitia citlivých informácií. Vhodné je dieťa poučiť o tom, aby na internete nezverejňovalo osobné údaje, fotografie, videá, prístupy ku kontám, telefónne číslo. Dieťa by si malo chrániť svoje súkromie, nenechávať svoj mobil/počítač/tablet bez dozoru.

​​​​​​​Každá šikana je výsledkom narušenia vzťahov v nejakej skupine (triede, kolektíve, partii). Preto je potrebné sledovať vzťahy dieťaťa s kamarátmi a v prípade nejakého konfliktu byť dostatočne ostražitý. Vhodné je zamerať sa na osvojenie vhodných sociálnych zručností, pestovať u detí porozumenie a empatiu.

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou