Mama, voľakedy si mi hovorila...
Októbrové zamyslenie.
Bánovce nad Bebravou 01.10.2020 (Skolske.sk)
Hovorila si mi, že načo je starý človek na tomto svete. Vtedy som nerozumela, trápilo ma to. Dnes už viem. Už som pochopila.
Keď krása pominie, človek sa zavrie medzi štyri steny. Najhoršie je, keď ostane sám. V kútiku samoty premýšľa nad životom a jeho pominuteľnosťou. Nad strachom, čo sa valí zovšadiaľ. Nad smutnou realitou.
„Čo tu chce tá stará? Nebojí sa korony? Čo nesedí doma na...“ posťažovala sa mi žena, ktorá si tieto slová vypočula, keď si v čase vyhradenom pre seniorov bola nakúpiť. Je sama, nemal jej kto. „Babku dáme preč! Smrdí ako staré kvetiny vo váze,“ hovorila zas istá slečna. Viem, že tieto vety opakujem ako papagáj, viem, že sa nepočúvajú ľahko, ale musím, taká je realita.
Nezapchávajme si uši, nezatvárajme oči pred pravdou.
Ale nie všetkým, nie každému je staroba na príťaž. Päťdesiatštyriročná žena rozpráva: „Ja mám z trojgeneračného spolužitia len pozitívne skúsenosti. Naučilo ma to poznať, čo je staroba, vážiť si starobu, prispôsobovať sa. Kým babka vládali, aj sa postarali o nás, a keď už nevládali, postarali sme sa my o nich. Mala som sedemnásť a oni deväťdesiatdva, keď pri mne umreli. Veľmi nám chýbali.“
Toto leto som mala narodeniny. Okrúhle. Pekné. Ale chcela by som mať menej. Ako si ty chcela, mama. Mala si osemdesiatšesť, keď som sa ťa pýtala, koľko máš tých rokov. Ty si to prekrútila a povedala že šesťdesiatosem. Opravila som ťa a ty si mi na to: „Ale chcela by som mať. “ Nuž aj ja by som chcela mať päťdesiatsedem.
Moji bývalí študenti novinári mi pripravili oslavu. Peknú. Robia tak už pár rokov. Stretneme sa a spomíname. Aj teraz. Dlho do noci sme spomínali. Na všeličo. Karin, herečka z nášho školského divadla, nedávno prišla z Ameriky domov na návštevu. Našla si čas aj na mňa. Pozvala ma na obed. Na terase reštaurácie sme si porozprávali, čo máme nové. A bolo čo hovoriť. Nevideli sme sa jedenásť rokov. Pred odletom naspäť sa prišla rozlúčiť. Bolo to od nej milé. O Michalovi, ktorý prišiel z Paríža a pozval ma na svoju vernisáž, som už písala. „Cítim sa úplne ako kedysi. Takýto stredoškolský ansábel ako za divadelných čias! Veľmi milé stretnutie,“ povedal mi.
Je jeseň. Čas, kedy budeme počúvať vzletné slová o tom, ako si vážime starobu. Lenže úcta, priatelia, to nie sú slová zabalené do pozlátka. Úcta je to, čo máme v sebe. Úcta je... Veď vy viete.
Mám rada jeseň. Slnečnú, farebnú. Takú, keď vzduchom poletujú pavučinky babieho leta. Mám rada aj básne. Občas sama niečo napíšem. Píšem to, čo cítim. Aj o jeseni.
Jeseň na druhú
Len tak si tam sedia.
Bez slova počítajú listy,
ktoré dozreli
tak ako oni.
Poštár sa asi pobláznil.
Hádže ich
deťom do kytičky
a im do spomienok.
Len tak si tam sedia.
Tichučko mlčia o živote,
ktorý je ako list.
Pestrý a popísaný.
„Ochladilo sa,“ povie
a pritisne sa k nemu.
Muž vyzlečie sako,
aby ju ochránil.
Vždy to tak robil.
Od prvej snežienky
až
do jesene.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou