Jedno z Božích prikázaní je predsa NEZABIJEŠ!
Aj to je odkaz najlepšieho furmana v dedine, vojaka, zajatca, antivojaka, kandidáta na prezidenta, ale predovšetkým človeka a spisovateľa, publicistu, dramatika a scenáristu Ladislava Ťažkého.
Bánovce nad Bebravou 19.09.2020 (Skolske.sk)
Keď Ladislav Ťažký v roku 2010 navštívil bánovské gymnázium, po besede so štvrtákmi ochotne poskytol rozhovor redaktorke školského časopisu SOS. Časť z neho vyberám, pretože jeho múdre slová majú čo povedať všetkým. A, navyše, sú veľmi cenné, lebo spisovateľ už nie je medzi nami. Pred deviatimi rokmi odišiel do umeleckého neba. Dnes si pripomíname 96. výročie jeho narodenia.
Prešli ste viacerými povolaniami. Ku ktorému máte najlepší vzťah?
Mám rád každú prácu, ak ju môžem vykonávať dobrovoľne. Nútené práce v civile, na vojne, najmä v zajatí ma urážali, ponižovali. Najkrajšie si však spomínam na prácu, ktorú som vykonával v mladom veku. Bol som predsa najlepší furman v dedine. Vzorne som sa staral o svoj záprah, vedel som si poskladať rôzne vozy, na drevo, na seno či zemiaky, vedel som, ako a kde hamovať, ba dokonca som vedel sám zapriahnuť do jarma dva voly.
Takmer všetky diela z vašej rozsiahlej tvorby sa dotýkajú druhej svetovej vojny. Je to naozaj téma, o ktorej sa dá tak veľa rozprávať?
Rozprávať o vojne nikdy nie je veľa. Vo vojne predsa zhasínajú životy, najmä životy mladých a nevinných. Ako k tomu príde mladý človek, ktorý chce milovať, a vo vojne ho nútia nenávidieť a zabíjať? Vo vojne robia z neho terč i strelca, robia z neho obeť i vraha. Písať o vojne znamená písať o živote, o práve človeka na život.
Je pre vás písanie o vojne akousi formou úľavy?
Skôr povinnosť, záväzok, úcta k tým, čo v nej nezmyselne zahynuli, je to výkrik, aby ľudia mali rozum, srdce a svedomie a nebrali život svojmu blížnemu. Jedno z Božích prikázaní je predsa NEZABIJEŠ!
Vaše meno je súčasťou maturitnej otázky Slovenská próza po roku 1945. Čo by podľa vás mali študenti vedieť o vašej tvorbe, aby ju pochopili?
Že sú to autentické zážitky mladého človeka od 16 do 21 rokov, ktorý nesmierne miloval život, svoju rodinu a slovenský národ, a predsa ho poslali na jatky. Bránil sa, prežil a stal sa antivojakom, obhajcom života, lásky a slobody. Vo vojne a v zajatí „maturoval“ a obhajoval „doktoráty“ a odhaľoval príčiny vojen. O tom všetkom nechal pútavo, ba až poeticky rozprávať svojho literárneho dvojníka Matúša Zraza. Táto postava sa prepletá všetkými mojimi dielami. Román Amenmária, samí dobrí vojaci, jeho pokračovanie Evanjelium čatára Matúša a novely Kŕdeľ divých Adamov je obrovská reportáž o slovenskej malej vojne vo veľkej vojne, druhej svetovej.
Dvakrát ste kandidovali na prezidenta. Aké vlastnosti by mal mať prezident?
Mal by to byť vzdelanec so slovenským srdcom, povahovo mierny, vzhľadom i vystupovaním sympatický, mal by poznať históriu svojho národa, ovládať dnes aspoň angličtinu, okrem toho by mal mať aj schopnosti diplomata, charizmu otca alebo aspoň staršieho brata, skrátka, mal by to byť človek, ktorý sa vie s ľuďmi, divými politikmi a najmä so susedmi dohovoriť a dôstojne nás reprezentovať vo svete.
Prišli ste medzi nás vďaka tomu, že ste boli hosťom rétorickej súťaže v neďalekom Uhrovci. Súťaž nesie aj meno Alexandra Dubčeka. Aký ste mali k nemu vzťah?
Alexander Dubček bol mojím priateľom. Tak som sa k nemu i on ku mne správal, keď nám bolo najhoršie. V prelomových rokoch 1967 – 69 ležala na ňom obrovská ťarcha zodpovednosti. Bol prvým tajomníkom KSČ, teda prvým mužom vládnucej strany, ktorá pod tlakom verejnosti začala zavádzať reformy a naprávať krvavé krivdy minulosti. Po okupácii sme obaja boli na dvadsať rokov umlčaní. Schádzali sme sa a liečili rany ducha, zľahčovali čas neslobody a robili všetko možné, aby nás nezlomili, aby sme zostali ľuďmi, čistí, s nepoškvrnenou cťou. Podrobne o tom píšem v najnovšej a možno aj v poslednej mojej knihe Lov na ľudské tváre.
Ďakujem za rozhovor!
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou