Keď to s tebou karanténa myslí vážne
Tak ľahko sa z domu nedostaneš.
Sobotňajšie ráno sa opäť nieslo v znamení karantény, pomysleli sme si hneď, keď sme sa ráno
zobudili. Nič zvláštne sa dnes opäť nestane. No to sme si len mysleli.
Bola sobota, tak sme sa nemuseli trápiť kvôli úlohám. Tieto „karanténne“ úlohy dávajú občas fakt
zabrať. S dobrou náladou sme preto zišli dole niečo si zajesť. Ozaj, veď už bol skoro čas obeda.
Rozhodla som sa, že sa naraňajkujem vonku na terase, ako som to zvykla robievať, keď bolo teplo.
Vzala som si svoj chlieb s maslom a zeleninou a samozrejme, nesmel chýbať ani teplý čaj. Zrazu som
sa však udivene zastavila a zakričala na mamku: „Mami, prečo sa nedajú otvoriť dvere?“ Pozrela sa na mňa a zasmiala sa: „Musíš ich najprv odomknúť!“ Vtom som sa na ňu pozrela ja, či to s tou
odpoveďou myslí vážne. No nebolo mi veľmi do smiechu: „Veď to som už skúšala!“ Neverila mi, tak
som ju ochotne pustila k dverám. Zrazu sa zháčila aj ona, pretože zistila, že to fakt nejde. Keď
s kľučkou nepohol ani ocko, zhodli sme sa už len na jednom. Dvere sa zasekli. Mali ste vidieť tie
pohľady susedov, keď sme všetci štyria liezli oknom. „Ešteže nebývame v bytovke a okno máme
dostatočne nízko,“ pomyslela som si. Potom sme ich skúšali odomknúť zvonku, no márna bola naša
snaha.
Dva dni trvalo, kým k nám prišiel ockov kamarát pomôcť nám tie dvere otvoriť. Po dvoch dňoch
plných trápenia a preliezania cez okno sa to konečne podarilo. Potom sme sa ešte dlho smiali na tom, ako si nás karanténa poistila.
Timea Kicková, VIII. tr.
redaktorka školského časopisu SRDCE
ZŠ sv. Jána Krstiteľa Spišské Vlachy