Keď pôjdu maturanti mestom
Zastavia sa ľudia a zastaví sa aj čas.
Bánovce nad Bebravou 07.06.2020 (Skolske.sk)
Možno aj vežové hodiny sa odmlčia, aby nerušili. Aby si z výšky spolu s ľuďmi na námestí pozreli prehliadku krásy a mladosti sprevádzanú hlučnou náladou. Azda im ju každý rád odpustí, pretože táto chvíľa je jedinečná, už sa nikdy nezopakuje.
Maturanti sa lúčia so školou. S tablom pochodujú mestom, aby z výkladných skríň obchodov a obchodíkov vyčarovali galériu krásnych, šťastných tvárí. Lebo krása a radosť patrí k mladosti.
Nuž, milí maturanti, skôr než to všetko príde, želám vám, nech to vaše tablo je najoriginálnejšie, nech je najkrajšie, nech ste spokojní s tým, ako na fotke vyzeráte! Veď na ňu bude pozerať celé mesto.
Keď sa v spomienkach vrátim ďaleko naspäť a predstavím si seba vo vašich rokoch, musím vám povedať, že hoci ste od maturantov na mojom čiernobielom table v mnohom odlišní, predsa len máme čosi spoločné. Aj my sme chceli byť originálni, aj my sme chceli byť najkrajší. Priznám sa, že ja som fotenie na tablo na poslednú chvíľu zopakovala.
A napokon vám želám, aby ste skúšku za zeleným stolom perfektne zvládli. Budem na vás myslieť.
Ak sa čitatelia práve chytajú za hlavu, že čo to tu píšem, hneď vysvetlím. Tieto slová som napísala pred šiestimi rokmi. Tento rok mestá prišli o prehliadku maturantov. Aj preto som chcela vyvolať náladu, ktorú sme spolu s nimi mali prežiť. Ja viem, že teraz zostali zavretí doma, viem, že im bolo ľúto za školou, za spolužiakmi, za učiteľmi. Za všetkým, čo predtým bolo všedné, samozrejmé. Bolo im ľúto za maturitou, za tou za zeleným stolom. Naplnilo sa ono povestné a známe: maturita je len formalita.
Tá skutočná skúška dospelosti im bude chýbať. To mi verte! Po rokoch nebudú môcť spomínať tak ako ja, ako vy. Ja nezabudnem najmä na matematiku, tá nepatrila k mojim obľúbeným predmetom. Vďaka, pán učiteľ Vilko B.! Vzorec pod vázou mi pomohol. Šťastie som mala aj na ruštine. Vytiahla som si prvú otázku. Puškina a Onegina som vedela odpredu aj odzadu. List Tatiany poznám doteraz. Ale to hádam viacerí.
Pri mojich spomienkach isto ožili aj tie vaše, milí čitatelia! Po rokoch sa už na to spomína s úsmevom, aj keď vtedy sa nám triasol hlas a nohy podlamovali.
O takéto spomienky sú ukrátení dnešní maturanti. Zlá korona im nedopriala zažiť pocit, na ktorý sa do konca života nezabúda. Preto je mi ľúto sklamaných študentov, ktorí sa tešili na maturitu, na fotenie, tablo, na pochod mestom. Museli sa uspokojiť s administratívnymi (juj, ani mi to slovo nejde do úst) známkami na vysvedčení. Ešte dobre, že tí, ktorí známku nechceli prijať, mali možnosť maturovať pred komisiou.
Bánovské gymnázium tento rok opúšťa 68 študentov. Podľa riaditeľky Eleny Kacvinskej štyria z nich nesúhlasili s priemernou známkou - traja absolvovali klasickú maturitnú skúšku z anglického jazyka a jeden z chémie. Pred skúškou im nebolo všetko jedno. V tejto chvíli však právom oslavujú úspech, všetci si známku zlepšili. Učili sa, tak prečo nie?
Slová jedného z maturantov hovoria za všetko: „Bola to úžasná príležitosť, veď som sa pripravoval iba na jeden predmet. Som rád, že som sa na skúšku odhodlal, utriedil som si vedomosti a zároveň som sa pripravil na prijímačky na vysokú školu.“
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou