Abeceda ekonomiky - malá privatizácia
Skolske.sk prináša seriál - základné informácie o ekonomike
Bratislava 05.06.2020 (Skolske.sk)
Malá privatizácia je legislatívny pojem použitý pri transformácii česko-slovenskej ekonomiky z centrálne plánovanej na trhovú ekonomiku v rokoch 1990 – 1993 a znamená privatizáciu, teda riadený odpredaj štátneho majetku súkromníkom predovšetkým menších prevádzkových jednotiek, teda reštaurácií, obchodov v maloobchodnej sieti, prevádzok komunálnych služieb a remeselníckych dielní.
Do malej privatizácie boli navrhované také prevádzky či malé podniky, ktorých cena sa odhadovala rádovo v stotisícoch Kčs, v priemere 1,5 mil Kčs a bola teda teoreticky dostupná všetkým občanom buď z našetrených úspor alebo pomocou získania bankového úveru, či „prepraním špinavých peňazí“.
Malá privatizácia prebiehala od januára 1991 do decembra 1993. Do súkromného majetku prešlo celkom v Česlosvensku 24 359 prevádzkových jednotiek v celkovej hodnote viac ako 33 miliárd Kčs. Viac ako 50 percent tvorili obchody z maloobchodnej štátnej siete, 10 percent tvorili reštaurácie a jedálne a cca 20 percent prevádzkárne miestnej výroby a komunálnych služieb. Zvyšok tvorili rôzne iné prevádzkárne, ako napr. ubytovne, malé hotely, zariadenia cestovného ruchu a pod.
Prevod majetku sa uskutočňoval prevažne formou dražby len asi 3 tisíc prevádzok sa predalo priamo tzv. ekonomickým nájomcom.
Malá privatizácia mala za cieľ rozprúdiť súkromnopodnikateľskú iniciatívu obyvateľstva a zefektívniť obchod a služby, ktoré boli kritizované počas centrálne plánovanej ekonomiky socializmu.
V skutočnosti predovšetkým zamestnanci takýchto prevádzok nemali skúsenosti, motiváciu a ani finančné prostriedky k tomu, aby si odkúpili vlastné prevádzky od štátu a začali v nich podľa vzoru prvej čs.republiky podnikať. O zamestnaneckých akciových spoločnostiach začali ľavicové politické strany informovať až v polovici 90. rokov (SDĽ) a družstevné podnikanie bolo médiami sprofanované a aj samotné poľnohospodárske družstvá boli legislatívne transformované na podielové družstvá a rozpúšťané. Za takejto situácie sa iniciatívy chopila nová spoločenská skupina [1], ktorej pôsobenie kalilo celkový priaznivý dojem a tlmilo všeobecné nadšenie z transformácie. Do malej privatizácie vstúpili o. i. skutočné „špinavé peniaze“ (Lidové noviny 2. 10. 1991 citovali výrok generálneho prokurátora Česka o tom, že „začína k nám prúdiť pochybný arabský a taliansky kapitál…, dozrel čas, keď prokuratúra i polícia musia zasiahnuť…“) a minister vnútra Česka žiadal prijatie zákona, ktorý by stanovil povinnosť uvádzať pôvod peňazí, „pretože otvorenie konta je u nás nesmierne jednoduché, nik sa na nič nepýta“. Odporučil overovať vklady nad 1 – 1,5 mil Kčs. Aj keď sa k tomu vláda Česka postavila pozitívne, bolo to zamietnuté federálnym ministrom financií V. Klausom, ktorý vyhlásil, že pojem „špinavé peniaze“ je nedefinovateľný, ich pôvod je nezistiteľný a ich existencia nie je preukázateľná.