Vojtecha Masaryka, riaditeľa školy v Omastinej, zavraždili fašisti na Cibislavke
So spisovateľkou a učiteľkou Máriou Ďuríčkovou boli mladomanželia, keď sa to stalo. Ich malý synček Janko bol ešte v perinke.
Bánovce nad Bebravou 1.05.2020 (Skolske.sk)
Vojtech Masaryk sa narodil 21. januára 1911 v Uhrovci pri Bánovciach nad Bebravou v chudobnej rodine. Už v útlej mladosti mu zomrel otec a o výchovu šiestich detí sa starala dobrá a milujúca matka. Do ľudovej školy chodil v rokoch 1917—1922 v rodnom Uhrovci, meštiansku školu navštevoval v Bánovciach nad Bebravou (1922—1927). Keďže túžil po ďalších štúdiách, na ktoré doma nebolo peňazí, musel ísť v rokoch 1927—1931 pracovať na veľkostatok Mikuláša Zaya v Uhrovci, aby si niečo ušetril. Takto mal možnosť vo svojom mladom veku poznať, čo je to kapitalizmus. Ako dvadsaťročný mladý muž začal študovať na učiteľskom ústave v Lučenci, kde v júni roku 1936 maturoval.
Od roku 1936 do roku 1938 konal prezenčnú vojenskú službu. 8. januára 1939 nastúpil prvé učiteľské miesto na ľudovú školu v Omastinej, kde bol do 21. mája 1939. Potom veľmi krátky čas pôsobil na ľudovej škole v Zlatníkoch (od 22. mája 1939 do 30. júna 1939). V šk. roku 1939/40—1940/41 opäť učil v Omastinej. Počas svojho účinkovania v tejto obci vykonal 30. apríla 1941 skúšku učiteľskej spôsobilosti pre ľudové školy pred skúšobnou komisiou v Banskej Bystrici. Od l. septembra 1941 do 20. septembra 1942 učil na ľudovej škole v Šajbe, potom od 21. septembra 1942 až do svojej smrti znova na ľudovej škole v Omastinej.
Ťažko skúšaný životom už vo svojej mladosti poznal nespravodlivosť buržoáznej Československej republiky, hoci formálne všetci občania mali rovnaké práva a povinnosti. Skutočnosť bola však taká, že kto mal peniaze, ten mal pravdu, mohol nehatene študovať, kto ich však nemal, všade mal zavreté dvere. Musel vynaložiť ozaj maximálne úsilie a prekonávať rozličné prekážky, aby sa ako 25-ročný stal učiteľom. No hádam tým viac si vážil učiteľské povolanie, a preto ho vykonával s najväčšou láskou. Ako učiteľ začal pôsobiť vtedy, keď sa u nás začala rozťahovať ľudácka buržoázia, niekoľko týždňov pred vyhlásením tzv. slovenského štátu. Vznik tohto pokladal za začiatok ešte väčšieho útlaku a vykorisťovania nášho ľudu. Preto s odporom nenávidel klérofašizmus a jeho prisluhovačov. Čakal len na príležitosť, aby skutkami mohol dokázať svoje pokrokové, antifašistické zmýšľanie. Keď sa začalo Slovenské národné povstanie, prihlásil sa dobrovoľne 29. augusta 1944 ako partizán do partizánskej jednotky Jána Žižku z Trocnova. Zúčastnil sa na mnohých bojových akciách proti nemeckým fašistom. Za účasť v Povstaní ho 30. októbra 1944 bývalý ľudácky minister školstva Aladár Kočiš okamžite prepustil zo školských služieb tzv. slovenského štátu. V prepúšťacom dekréte sa okrem iného písalo: „...prepúšťam Vás zo školských služieb, pretože bolo zistené, že ste opustili svoje služobné miesto, do služby ste sa nevrátili a svoju neprítomnosť ste neospravedlnili a že ste sa dobrovoľne pridali k partizánom a zúčastnili ste sa na Povstaní".
Po príchode nemeckých fašistov do partizánskych obcí Bánovského okresu začalo účtovanie s naším smelým a hrdinským ľudom. Nemci „navštívili" aj domácnosť Vojtecha Masaryka v Omastinej a úplne ju zničili. Podarilo sa im zajať aj nekompromisného protifašistického bojovníka, partizána a riaditeľa školy Masaryka. 14. decembra 1944 ho zákerne zavraždili v háji „Cibislavka" pri Bánovciach nad Bebravou.
16. apríla 1945 odhalil lesík „Cibislavka" svoju hroznú tajnosť. Našli sa tu dva masové hroby s umučenými protifašistickými bojovníkmi. Medzi obeťami boli aj dvaja učitelia: Vojtech Masaryk z Omastinej a Rudolf Ryban zo Závady.
Prvého pochovali na cintoríne v rodnom Uhrovci. Jeho malý synček v čase otcovej smrti bol ešte v perinke. Nepoznal svojho otca - hrdinu, ale dnes vie od svojej mamičky, aký udatný bohatier bol jeho otec. O tom svedčí aj táto básnička, ktorú napísal 15-ročný mládenec, syn nezabudnuteľného Vojtecha Masaryka.
R o z h o v o r
Koľko som to mal vtedy mama?
Pol roka iba, aká smola!
Nech je to dneska, idem s otcom
i ja k jednotke „Žižka-Pola".
Čo myslíš, hádam by ma vzali
A čo mal otec: samopal,
guľomet, a či iba pušku?
A žiaci ako? Škola bola?
- veď povedz!
Škola? Áno, bola.
Celý náš národ skladal skúšku,
veliký príkaz dejinný.
Zložili sme ju slávne, mama,
môj otec medzi prvými!
Hrdý som, ani nepochopíš,
na nášho tatka chrabrého.
Veď neplač, mama, ty hneď kropíš...
Ja ťa mám rád aj za neho.
William Wilkox
Zdroj : Slovenské učiteľstvo v boji proti fašizmu, Učitelia v odboji
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou