Akých učiteľov mala Mária Škultétyová?
Takto sa ma kedysi v rozhovore pre časopis Rodina a škola opýtal šéfredaktor Ľubomír Pajtinka.
Bánovce nad Bebravou 25.04.2020 (Skolske.sk)
A ja som sa vrátila do čias, keď som ešte do školy chodila. Už dávno sú preč. Panebože, ako rýchlo mi tie roky uleteli! Ako splašené vtáča. Ostali len spomienky.
Mala som prísnych učiteľov. Škola môjho detstva bola vážna, učiteľ bol pre žiaka autoritou. Niekedy stačilo, že sa na nás len pozrel a už sme stáli v pozore. Spomínam si najmä na dvoch takých. Pán riaditeľ Janko Kirica bol prísny, ale výborný učiteľ. Učil ma slovenčinu a hudobnú výchovu. Hral na husličky a beda tomu , kto by sa na jeho fidlikaní smial, hneď dostal sláčikom po hlave. Pamätám si, ako nás učil dirigovať a za domácu úlohu sme to mali nacvičovať pred zrkadlom. A my sme sa hanbili povedať, že doma máme len kúsok zrkadielka, pred ktorým sa otcovia holili, keď išli v nedeľu do kostola. Moja mamička spomínala jednu tetku, čo jej hovorili. Kúpili zrkadlo, aby si vedeli pekne na pipíš uviazať ručník do kostola. Sváko sa nahnevali, že načo také parády a rozbili ho. Keď sa išli v nedeľu holiť, hľadali zrkadlo. Aspoň kúsok. Tetka chytili kočku, zdvihli jej chvost a povedali mu: "Na, sem sa kukaj, ty somár sprostý! A neporež sa!" Pred zrkadlom som sa teda neučila a dirigentkou som sa nestala, ale slovenčinu som aj vďaka Jankovi Kiricovi mala rada, veď sa napokon stala mojím učiteľským chlebíčkom. Veľa som sa od neho naučila. To bol pán učiteľ! Poučku Nehovorte, pane, kde ste bol, ten, kto tak hovorí, to je vôl. Kto chodí do slovenskej školy, hovorí: Pane, kde ste boli? viem dodnes presne tak, ako ma ju on naučil. Keď už som bola von zo školy, vtedy som sa dozvedela, že keby moja teta neodišla na roboty do Čiech, on mohol byť moja rodina.
S Jankom Kiricom som neskôr mala česť pracovať aj ako učiteľka. To už som učila v Bánovciach a on tam robil zástupcu. Nesedel v kancelárii, ale v zborovni. Aby nás mal na očiach. Stále bol rovnako prísny, pravdu hovoril do očí a vykal mi. Nechcel mi tykať, povedal, že sa to už nepatrí. Raz mi dohováral, že nosím príliš krátke sukne. Trošku sa ma to dotklo a myslím, že sa to ani nepatrilo. Ale on už bol taký.
Druhý ma učil dejepis a kreslenie. Na neho sme si vymysleli veršík: Kšinná, nabok, ide Bobok! Hádam sa v nebíčku nebude hnevať, keď som vám to prezradila. Veru, bol to on, prísny Belinko Bobok. Bol z Uhrovca a býval v dome, kde kedysi žilo služobníctvo z kaštieľa. Jeho dedo robil na Zayovom panstve poľovníka. Pán učiteľ sa neoženil, ostal starým mládencom. Mal rezký krok, nosil klobúk, kárované košele, sako zemitej farby a trošku kratšie nohavice, také havlovky. Ale vždy bol pekne upravený. Slabšie počul, zato oči mal ako jastrab, všetko videl. Na jeho hodinách sme sedeli vyrovnaní ani sviece, pekne s rukami za chrbtom. Vrtenie a hádzanie papierikov nebolo dovolené. Delikvent vedel, že by paličkou dostal „hruštičku“ alebo „jabĺčko“. A to bolelo. Niektorí hovorili, že nás Kšiňancov nemal za nič, neviem, ja som to tak necítila. Mňa ináč nezavolal, len Marienka. Mali sme sa celkom radi. Aj dejepis som mala rada, ale kresliť som nevedela. Raz sme kreslili vypchatú vranu. Trápila som sa, kukala na predlohu, gumovala, čmárala, ale môj obrázok sa na tú vypchaninu ani trošku nepodobal. Prišiel ku mne, čupol si, sklonil sa nad výkres a niekoľkými ťahmi vytvoril hotové umelecké dielo. Obrázok s mojím menom bol na výstave medzi najkrajšími. Juj, či som len bola pyšná! Ja ho tam na skle skrine lepiacou páskou prilepený ešte aj teraz vidím. V kúte, hneď pri dverách. Aj za to som vás mala rada, pán učiteľ!
Belinka som mala rada aj ako kolegu, keď ma po materskej vetrík z Varína privial na istý čas do rodnej dediny. Stále mi tykal a volal ma ako za dievčenských čias. Už som ho nevnímala ako prísneho učiteľa, ale ako muža, ktorý k nám ženám bol veľmi pozorný a bol by nám zniesol nielen modré, ale aj celé nebo. Toto obdobie mi pripomína aj fotografia učiteľov pred školou, do ktorej som chodila najskôr ako žiačka a potom chvíľu ako učiteľka. Na tejto fotke robím rožky kolegovi Vilkovi Klemanovi, vedľa neho čupí v bielej košeli môj obľúbený Belinko. Štvrtá sprava je Melanka. Tiež moja. Dobrá a prísna. Taká ako na obrázku.
Na ktorých učiteľov si najradšej spomínate?
Najradšej spomínam práve na tých, čo ma učili na Osemročnej strednej škole v Kšinnej, v mojom rodisku. Tu som získala základné vzdelanie. Mala som rada všetkých učiteľov. Už som spomenula Janka Kiricu, Belinka Boboka. Aj pani učiteľku Aničku Kováčovú, ktorá ma učila na prvom stupni, aj tú som mala veľmi rada. Pochádzala z nejakej dediny od Bánoviec. Mala krásne vlasy a bola veľmi pekná. Mne pripomínala vílu. Kým sme my písali cvičenie alebo počítali príklady, moja víla si vytiahla ihlice a plietla. Aj nás naučila, aj sveter uplietla. Bola veľmi šikovná. S ňou sme mávali aj krúžok šikovných rúk. Zamiloval sa do nej jeden mládenec z dediny a bola z toho svadba. Potom sa volala Guričanová a nebývala už v školskom kabinete, ale v dedine a na desiatu nosila hrubé krajce mastného chleba.
Prísnou a láskavou učiteľkou bola naša triedna Melanka Jakabová. Učila ma matematiku, ktorú som nemala rada, ale Melanku áno. Nacvičovala s nami divadlá, tance a pesničky, preto som ju milovala. Trošku som sa na ňu hnevala, keď mi v Popoluške nedala hlavnú úlohu, ale potom som jej odpustila. Melanka bola jedna nádherná bytosť a skvelá učiteľka. Trošku nadnesene by som mohla povedať, že takí sa rodia raz za sto rokov. A možno je to aj pravda. Ona bola môj zlatý Amos. Škole a žiakom venovala mnoho času, iste preto sa nevydala, hoci nápadníkov mala dosť aj v našej dedine. Aj knihy v obecnej knižnici nám požičiavala. Keď sme zo školy chodili do lesa vysádzať malé sadeničky stromčekov, veľmi sa okolo nej vrtel jeden pán učiteľ. Veľký fešák to bol, Michal sa volal. Videli sme, že jej kurizoval, ťahal ju za stromy, preč, aby sme ich nevideli. Ale ja som aj tak videla, že sa objímali a isto aj bozkávali. Boli frajeri, ale on sa potom oženil s inou pani učiteľkou. Aj s jedným Ferkom z dediny chodila, ale rozišli sa. On bol evanjelik a ona katolíčka, tak asi preto, vtedy to tak bývalo. Myslím, že Melanka sa celou svojou bytosťou zaslúžila, že som sa aj ja rozhodla kráčať po učiteľských chodníčkoch. Ináč by som asi splnila želanie rodičov a bola by zo mňa farárka. Ale aj to by sa mi páčilo.
S láskou si spomínam aj na pána učiteľa Jožka Hainca. Nikdy nezabudnem na hodinu prírodopisu, na ktorej sme sa učili pohlavné rozmnožovanie. My sme sa pri výklade hanbili a uškŕňali. Vtedy nás pán učiteľ zavolal k oknu a povedal: „Čo sa smejete jak sprostí, pozrite sa na tie husi, tak sa to robí.“ A naozaj, na školskom dvore pri potoku sa akurát rozmnožovali husi. Mali sme teda výklad aj s názornou pomôckou v priamom prenose.
Jožka Hainca som mala rada. Stále sa usmieval, mal pekný hlas, bol veľký fešák a všetky dievčatá sme boli do neho zaľúbené. Učil nás aj telocvik. Na školskom dvore sme si urobili doskočisko. V skokoch som bola dobrá, druhá najlepšia z triedy. Aj spartakiádu sme cvičili, celá dedina sa prišla pozrieť. Aj sme peši išli cez hory na turistický zraz do Slatiny. Z obidvoch akcií mám okrem spomienok aj fotky. Na tej spartakiádnej som v ľavom rohu, je to ďaleko, dobre ma nevidieť, ale som to ja a cvičím pekne. A vy aspoň vidíte, že necigánim, že je tam celá dedina. A na tej druhej fotke s Jožkom Haincom sú všetky dievčatá na letno, len ja mám tepláky a sveter. Neviem, asi mi bolo zima. Keď sa lepšie prizriem, vidím , že je to ten svetrík a čipkovaný pulóvrik, o ktorých som už písala, že mi ich mamička v nemocnici uplietla a že som ich mala rada. Boli modré, ale to na fotke nevidieť. Spali sme v stanoch. Čo vám budem hovoriť, nám sa už lýtka zapaľovali, zážitok to bol na celý život.
Tu by som aj mohla končiť. Dopodrobna som vám vyrozprávala, aká bola škola môjho detstva, aká som bola ja a akí boli moji učitelia. Niekedy mi príde ľúto, že už to tak nie je.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou