Človek by chcel ešte raz povedať mame, že ju má rád

Foto: text

Bánovce nad Bebravou 11.04.2020 (Skolske.sk)

Len tak sa vrátiť pod rodnú strechu. Vrátiť sa ta, kde si lastovičky stavali hniezda.  Vrátiť čas a posedieť si s ňou pri šípkovom čaji. Tak ako voľakedy, keď tu ešte bola. Opäť ho piť zo šálok, ktoré od handrára za staré handry vymenila. Dve z nich ešte stále opatrujem. Len tak sa vrátiť  domov a počúvať múdre slová  o živote,  o tom, aký bol ten jej. Lebo najlepší učiteľ je život človeka, ktorého si vážime a ctíme. Bola najlepšou mamou a najlepšou učiteľkou. Tak ako je pre každého jeho mama. Veľa som sa od nej naučila, ale na jej úroveň som nedorástla. Jej krédom bolo žiť a robiť tak, aby sme sa pri konečnom účtovaní  nemali za čo hanbiť. Ona sa nemusela. Sedela   som vedľa nej a držala jej ruku vo svojej dlani. Odchádzala tichučko, spokojná so svojím životom. Nič ju neťažilo.

Chodila som do školy, keď nám vážne ochorela. Dlho ležala v nemocnici, a keď sa vrátila, priniesla mi modrý sveter a pulóvrik. Mal  čipkovanú vzorku, tri drobučké sklené gombíky a bol tiež modrý. Ako nezábudky pri našom potôčiku v Kšinkách. Aj prvé náušnice, čo mi v bánovskom klenotníctve kúpila, boli nezábudky. Modrú mala rada. Snažím sa ju vykresliť takú, aká bola. Bez príkras. Bola jednoduchá, skromná a pracovitá.  Jej  ruky vedeli držať kosu aj ťažký  pluh, keď si otec aspoň na chvíľu musel vystrieť chrbát. Tie ruky sa v nemocnici naučili držať ihlice; aby tam len tak podaromnici  neležala, keď to mám povedať  jej slovami. Hovorila, že pri každom upletenom očku myslela na nás doma, aj preto som tie dve vecičky mala tak rada.

Posuniem svoje spomienky o  kus ďalej. To už som sama bola mamou a rôčky sa míňali  tak rýchlo, že som sa o ňu začínala báť. Častejšie som sa modlila a zahŕňala som ju do každej modlitby. Raz sme ju zobrali na výlet. Kúsok sme sa vyviezli autom a kúsok sme išli po svojich. Ešte vládala zarovno s nami. Slniečko hrialo a bolo pekne. A ona sa cítila ako dievčatko, čo na Käjtárovské lúky chodilo kravičky pásť.  Ležala tam v tráve ako kedysi a spomínala. Vtedy ma naučila, že käjtárovské mely mali liečivú moc, aj mne že kúpeľ z nich pomohol,  keď som ešte bábätko bola.

​​​​​​​Ja sa tu spovedám zo svojich osobných spomienok a  viem, že každý si ich premieta do svojich životov.  Každý vidí svoju mamu. Nezáleží , či je tu, alebo sa  na nás pozerá  z nebíčka. Vlastne, čoby nie, záleží na tom. Ak ju ešte máte, hovorte, ukazujte jej, že ju máte radi.  Mama to rada počuje a zaslúži si to. V živote som sa snažila byť pozornou a dobrou žiačkou a naučila som sa, že človek by chcel mame ešte raz povedať, že ju má rád. Dnes ľutujem všetko , čím som jej ublížila. Je mi ľúto, že už ju nemôžem poprosiť, aby mi odpustila. A zo všetkého najviac je mi ľúto, že už jej nemôžem povedať: „ Mami, mám ťa rada!“ Že už jej nikdy nepoviem básničku, ktorú som jej hovorievala: „Mamulienka moja milá, ty by si si zaslúžila, aby všetky kvety v poli kvitli iba tebe kvôli!“
 
 

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou