Tento vírus je zákerný, zabíja ľudský kontakt
My sa strachujeme a hrdličky sa cukrujú.
Bánovce nad Bebravou 19.03.2020 (Skolske.sk)
Ráno mám taký zvyk, podísť k oknu a pozrieť, čo je za ním. Dnes ani živej duše. Iba pár áut čo prefrčalo po ceste.
Zaujali ma dve hrdličky. Lietali z jedličky na strechu domu. Trošku sa tam pocukrovali a frnk naspäť na strom. A znova na strechu. Usmiala som sa . Bolo to také milé, šantivé, roztopašné. Keby to boli ľudia, povedala by som, že si vyznávajú lásku, že sa tešia zo života. Podobné prejavy zaľúbených som na chodníku vídavala často. Dnes ich nevidím. Možno sedia doma pri knihe a možno komunikujú spolu na diaľku. Alebo píšu zaľúbené básne.
Ale to som trochu odbočila.
Myslím, že aj hrdličky prežívajú lásku a tešia sa zo života. „Ako im je dobre spolu. Prežili vtáčiu chrípku, aj zimu prežili, aj cukrovať sa môžu, vírusu sa nemusia báť,“ pomyslela som si a ešte chvíľu som pozorovala vtáčie divadlo. Naozaj to vyzeralo tak, že si vyznávajú lásku. Potom párik preletel na strechu vedľajšieho domu, tam sa k nim pridal nejaký záletník a spolu odleteli, neviem kam. Možno sa len hrali na lietačku a vrátia sa naspäť, aby mi zajtra opäť urobili radosť.
Vyšla som do záhrady vychutnať si záplavu žltých narcisov. Pochválila som ich, aké sú krásne, ako voňajú. Prihovorila som sa aj Dorkinej mačičke. Pri tej kráse a sametovom kožúšku človek zabúda na vírus, na všetky trápenia. Zabúda na smútok, zabúda, že je sám.
A potom som si prečítala mail:
Dobrý deň, pani profesorka, ako prežívate tieto ťažké časy? My sme zatvorení doma a nikam nevychádzame. Pracujeme z domu. Veľmi ma ubíja, že nemôžem navštíviť mojich najbližších.
Pred dvoma týždňami som čítala rozhovor s jedným talianskym režisérom. Povedal, že tento vírus je zákerný, pretože zabíja to, čo nás robí ľuďmi. Ľudský kontakt. Nemôžeme objať rodinu, nemôžeme sa pobozkať. Nemôžeme sa ani len vidieť.
Vravela som si: „Čo to len rozpráva za hlúposti! Toto nie je náš problém momentálne.“ Teraz o dva týždne neskôr konečne chápem, čo myslel. Ešteže máme slniečko. Pozerám sa von z okna a nie je mi tak smutno. Pretože slniečko rozjasní aj tie najtmavšie kúty.
Ľúbim Vás, pani profesorka, dávajte si na seba pozor!
Vaša Žabka
„Aká podobnosť," povedala som si. A napísala som odpoveď, ktorú som už mala prežitú.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou