Zomrel časopis! No a čo? Veď bol starý!

Foto: text

Bánovce nad Bebravou  14. marca (Školské.sk)

Múdry a vzácny človek. Spisovateľ, šéfredaktor, psychológ, historik a učiteľ celým svojím srdcom. Text je dlhší, ale stojí za to prečítať si ho až do konca.

​​​​​​​Časopis bol tretí najstarší spomedzi tých, ktoré dnes vychádzajú na Slovensku. V kategórii pedagogických bol najstarší. Ten časopis bol ženského rodu, volal sa Rodina a škola. Posledných desať a pol roka odolával tým, čo majú v rukách ministerskú pečiatku. Insitné, neodborné riadenie školstva i edičnej politiky priniesli svoje ovocie. Viac sa už nedá... časopis Rodina a škola, ktorého zrod anály zaznamenali ešte v predminulom storočí v roku 1885, v decembri 2019 ukončil svoje vychádzanie, teda 135 rokov od svojho zrodu.

Korene záchrany pred maďarizáciou

Tri týždne pred voľbami v roku 1884 vydali Pavol Mudroň, Janko Francisci, Matúš Dula, Janko Jesenský a Ambro Pietor v Národných novinách „osvedčenie“, ktorým vyhlasujú pre nadchádzajúce voľby pasivitu. Takéto Osvedčenie bolo vydané aj k voľbám v roku 1887. Volebný systém v Uhorsku bol totiž mimoriadne nedemokratický. V šestnástich župách Slovenska malo volebné právo len 6,4% obyvateľstva.

Protiváhou tejto pasivity vo voľbách mala byť zvýšená aktivita na hospodárskom, kultúrnom a osvetovom poli. Z úspechov v hospodárskej sfére môžeme spomenúť predovšetkým založenie Tatra banky vo februári 1885.

Do rámca osvetových aktivít zapadli aj snahy národovca a vydavateľa Karola Salvu, ktorý sa rozhodol pre mimoriadny pedagogický a národný počin – ako 36- ročný založil slovenský pedagogický časopis s názvom Dom a škola. Jeho cieľom bolo prebúdzať rodičov a učiteľov k slovenskej národnej výchove a k láske ku vzdelaniu a múdrosti. Začínal s 885 predplatiteľmi a vydržal 12 rokov tvrdý maďarizačný tlak a prieky, i prenasledovanie. Keď v roku 1897 klesol náklad na chudobných 150 výtlačkov, rozhodol sa jeho vydavateľ Karol Salva časopis pod vplyvom okolností i maďarského tlaku zastaviť. Napriek tomu možno časopis Dom a škola považovať za legitímneho predchodcu Rodiny a školy, ktorá vznikla na jeho popud o niečo neskôr, priamo na prelome storočí v roku 1900.  

Rok 1885 je teda rokom začiatku vydávania prvého periodika pre rodičov a učiteľov na našom území.  A aký to bol úžasný časopis - kto neverí, nech zájde  do niektorej väčšej knižnice (napríklad Slovenskej pedagogickej knižnice) a prečíta pár článkov. Budete žasnúť, akú vysokú odbornú i novinársku úroveň mali príspevky predstaviteľov národa, ktorý úradne vlastne nejestvoval. Odvtedy uplynulo už  úctyhodných 135 rokov. Ešte výraznejšie vystúpi tento fakt v kontexte s informáciou, že známy americký National Geograpfic Magazine začal vychádzať až o tri roky neskôr (1888) ako naša Rodina. Zaujímavosťou je, že začínal s nákladom 200 kusov a dnes má osem a polmiliónový náklad mesačne.

Vysoká kvalita autorov a vedenia redakcie

Časopis Dom a škola bol počas 19. storočia najdlhšie vychádzajúci pedagogický časopis. Na 32 stranách boli uverejňované najrôznejšie informácie, ale najmä odborné príspevky a články venované rodinám, školám aj vychovávateľom. Prispievateľmi boli najpoprednejší slovenskí a českí pedagógovia, ktorí sa nebáli národnostného útlaku a formou osvety sa snažili o pozdvihnutie úrovne vzdelania, výchovy, ale aj pedagogického myslenia na našom území.



Ministri vzdelávania v Uhorsku Trefort Ágoston, Gábor Baross, Albín Csáky, Július Vlasics, ktorí viedli rezort kultu (v rokoch 1872 až 1903), ako sa vtedy hovorilo školstvu, mali vrásky na čele. Náladu im kazilo v oblasti školstva Horné Uhorsko s panslávmi. Aj keď postupne pritvrdzovali muziku a deti sa museli učiť aj na Slovensku 27 hodín maďarčiny týždenne, stále sa vláde nepodarilo prevalcovať snahy viacerých slovenských vlastencov túžiacich po vlastnom národnom živote. 

Redaktorom časopisu bol Karol Salva so spolupracovníkmi Karlom Kálalom a Martinom Kollárom. Nakladateľom bol J. Fábry a K. Salva. Časopis tlačil v Martine Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, neskôr J. Feitzinger v Těšíne aj K. Salva v Ružomberku.

Najaktívnejšími autormi a prispievateľmi boli: Jur Babka, Anton Bielek, Michal Bodický, M. Bencúr, Ján Burian, Jur Felix, Adam Grőner, A. Grüner, F. Č. Holinka, František Hrnčíř, Juraj Janoška, Jakub Alois Jindra, Karol Kálal, Pavol Križko, Ján Kožehuba, Dušan Makovický, Jozef Maliak, J. Okoun, František Richard Osvald, J. A. Pech, Václav Ptáček, D. Salva, Karol Salva, Anton D. Svoboda, Dr. Ján Slabej, Jozef Gregor Tajovský, Rehor Uram-Podtatranský, Terézia Vansová, Adolf Peter Záturecký, J. Zigmundík, I. B. Zoch. Všetci by mali byť dnes ovenčení našou vďakou.
 

Július Vlassics, minister, ktorý zastavil vydávanie časopisu Dom a škola v roku 1897. Pôsobil na poste ministra 1895 - 1903


Slováci sa nevzdávali. Po troch rokoch od zastavenia časopisu Dom a škola prichádza inovovaná skupina slovenských národovcov s myšlienkou založiť časopis, ktorý by sa volal Rodina a škola a mal by, nadväzujúc na prácu časopisu Dom a škola, pomáhať porozumieť učiteľom i rodičom tomu, čo je dobrá výchova a vzdelanie v slovenskom duchu. Iniciátorom boli tentoraz učiteľ v Záturčí a osvetový pracovník Ján Burian a druhý učiteľ z Mošoviec Peter Zguth.

Písal sa rok 1900. Slováci administratívne nejestvovali.  Už od polovice toho predchádzajúceho roka, ktorým sa končilo jedno milénium, sa v slovenských národných kruhoch v Turčianskom Svätom Martine vážne diskutovalo o tom, že v ťaživej národnej situácii, kedy maďarizačný tlak silnie, treba upriamiť ešte viac pozornosť na kvalitu slovenského školstva a nasmerovať oči rodičov na potrebu kvalitného vzdelávania svojich detí v záujme ich vlastnom i v záujme národnom. Jednou z ciest, ako tomu napomôcť, bolo začať znovu vydávať časopis, ktorý by integroval snahy rodičovské a pedagogické a na jednom mieste vytváral dialóg o dobrej výchove a vzdelávaní.

S novým miléniom  v januári 1900 tlačiareň v Turčianskom Svätom Martine vypustila na svoju púť prvé výtlačky periodika . Nebolo to jednoduché, ale na svet prišiel kultivovaný, odborný a súčasne aj rodičom zrozumiteľný časopis s množstvom informácií o tom, ako pristupovať k riešeniu tých najbežnejších výchovných situácií v slovenských rodinách s deťmi. Časopis teda dostal meno Rodina a škola a nadväzoval na prácu národovca Karola Salvu a jeho časopisu Dom a škola. K jeho častým prispievateľom patril najmä Ján Burian, učiteľ v Záturčí, obce vzdialenej zhruba tri kilometre od Martina. Ján Burian bol učiteľom v Záturčí od roku 1877 až do roku 1904. Obec je známa aj tým, že tu neskôr, v roku 1929 objavili jedinečnú vodu, ktorú pod značkou Fatra poznáme dodnes. Práve on a Peter P. Zgúth, učiteľ z Mošoviec, sa stali hlavnými autormi nového časopisu, lebo mali bohaté skúsenosti z práce v redakcii časopisu Dom a škola.

Mimochodom, Ján Burian bol už v tom čase aj autorom 39-stranovej Slovenskej mluvnice pre obecné školy, ktorá vyšla v roku 1899 v Turčianskom Sv. Martine.

Šéfredaktorom Svetozár Hurban Vajanský

Na titulnej strane prvého čísla je ako redaktor uvedený Ján Burian. Od druhého čísla je zmena – ako redaktor sa už uvádza Svetozár Hurban Vajanský. Prečo nastala taká rýchla výmena? Vysvetlenie je prozaické a typické pre túto maďarizačnú dobu. Ján Burian písomne požiadal ministra vyučovania Júliusa Vlassicsa, aby mu ako učiteľovi dovolil redigovať pedagogický časopis. Nedovolil! Minister žiadosti nevyhovel. Preto sa ako redaktor na titulnej strane od druhého čísla I. ročníka objavuje

Svetozár Hurban Vajanský a ako jeho spolupracovníci dvaja vyššie spomenutí učitelia. Pravdou však je, výkonným redaktorom zostal Ján Burian, ale aby nemal opletačky s vrchnosťou, bolo treba urobiť takýto taktický ťah. Na jeho adresu prichádzali aj všetky rukopisy a Vajanský plnil úlohu akéhosi „supervízora“ a morálnu autoritu, ktorá zaštítila tento časopis.
S. H. Vajanský bol synom Jozefa Miloslava Hurbana a prvej slovenskej herečky Aničky Jurkovičovej. Títo mali spolu 9 detí (4 dcéry a 5 synov) je zapísaný ako zakladateľ a podporovateľ aj ďalších slovenských novín a časopisov.

Rodina a škola začala vychádzať v čase, keď sa maďarčina začala ako vyučovacia reč zavádzať aj do dedinských škôl. Ján Burian smelo už v úvodnom článku prvého čísla píše, že vyučovanie v súlade s Komenského odkazom dosiahne svoj cieľ len vtedy, keď bude prednášané materinskou rečou. Na inom mieste sa v časopise píše: Človek, ktorý svoju materinskú reč dokonale ovláda, vie si tento duševný majetok i uctiť, a keď si ho uctí, váži si ho, je mu milý, nebaží po cudzom, drží sa svojho, drží sa svojeti, miluje ho.

Časopis slúžil učiteľom i rodičom, príspevky boli veľmi otvorené, priame a na svoju dobu mimoriadne smelé, čo si redakcia neraz odskákala rôznymi útokmi na jej členov. V tomto čase mali maďarskí učitelia  v Uhorsku k dispozícii úctyhodných 109 titulov pedagogických časopisov v drvivej väčšine v maďarčine, ktoré sa snažili prichýliť pod svoje krídla aj slovenských učiteľov. Slovenských časopisov bolo podľa úradných štatistík desať. Boj proti tejto presile bol veľmi ťažký. Maďarizácia vyvíjala silný tlak aj cez úplatky učiteľom a kňazom. Správu o tom priniesla aj Rodina a škola



Neubehli ešte ani štyri dni od Silvestra 1899 a už museli angažovaní národovci predstúpiť pred súd. Dvadsaťosem Slovákov, prevažne Martinčanov, bolo "tlačovým súdom" v Banskej Bystrici odsúdených pre "prečin hanobenia národnosti" na rôzne dlhé tresty väzenia a finančné pokuty. Svetozár Hurban bol odsúdený na mesačné väzenie a úhradu polovice súdnych trov. Keďže vždy mal ostré a vlhké pero, okamžite sa odvolal. Nemal to robiť. Sedriálny súd mu naparil päťmesačné väzenie.
 
A tak v čase od 24. septembra 1900 do 24. februára 1901 si posedel v banskobystrickom väzení. Spolu to bolo 163 dní.. Počas jeho áreštovania ho vo funkcii vedúceho redakcie zastúpil Dr. Ján Mudroň, advokát v Turčianskom Sv. Martine. Národovci dokázali statočne bojovať a pomáhať si. 20. marca 1901 už redakcia oznamuje, že sa opäť ujal svojej práce v redakcii.



Vajanský obetoval napriek nepriazni osudu práci pre národ všetku svoju energiu i čas. V máji roku 1903 mu zomrela 24- ročná dcéra Oľga na zápal pľúc, a napriek tejto ťažkej rane dokázal pracovať na národných veciach a viesť redakciu Rodiny a školy ešte s väčším zápalom ďalej.



Likvidácia časopisu

V novembri roku 1903 sa stáva novým ministrom kultu v Uhorsku Albert Berzeviczy. Do funkcie ho vymenoval predseda vlády István Tisza. Berzeviczy  vydržal vo funkcii do júna 1905, kedy padol Tiszov kabinet. Počas jeho pôsobenia úrady dostali Rodinu a školu na kolená a podarilo sa im ju napokon zastaviť. Paradoxom je, že Berzeviczi bol vlastne slovenským rodákom – narodil sa  v Brezovici v dnešnom Sabinovskom okrese.

Minister pre náboženstvo a vzdelávanie v Uhorsku Albert Berzeviczi, likvidátor Rodiny a školy

V tomto období boli obľúbenými najmä úvodníky a články Jána Buriana, ktorý dokázal písať pútavo a zaujímavo pre každého čitateľa prístupným a zrozumiteľným spôsobom. Časopis sa vyrovnával so všetkými kľúčovými pedagogickými rodičovskými témami, ktoré by si našli svojich čitateľov aj dnes. K rodičom smerovali najmä výchovné témy, k učiteľom zasa odborno- metodické. V čase, keď bol Vajanský vo väzení, ochorel aj Peter Zgúth, a tak sa celá ťarcha prác preniesla na Buriana, ktorý ju bravúrne zvládol. V tom čase bolo v Uhorsku okolo 2500 po slovensky hovoriacich učiteľov, z nich však skutočne slovenských bola iba desatina, teda odhadom 250. Samozrejme, mnohí sa báli dávať najavo svoju slovenskosť a bol problém s odberateľmi. Burian sa na stránkach neraz sťažuje na nezáujem o časopis. Mnohé príspevky vychádzali pod pseudonymami, aby sa zabránilo perzekúcii autorov zo strany maďarskej vrchnosti.

Napriek tomu, že redakcia bola evanjelická, Ján Burian na stránkach prízvukoval, že časopis je aj pre katolíkov a všetkých Slovákov. Dôkazom bolo, že najusilovnejším dopisovateľom bol práve katolícky učiteľ Karol Bielek, ktorý rozšíril rady jeho odberateľov medzi katolíkmi.

Napriek tomu, že záujem o jeho odber kvôli maďarizačnému tlaku, ale aj chudobe klesal, Ján Burian v šiestom čísle Rodiny a školy z roku 1903 zarputilo píše: „Vydávať ho budeme i keď o ostatný kabát prídeme“.

Časopis vychádzal do konca roku 1904. V tom čase už aj Burian radšej opustil svoje učiteľské miesto, akoby sa mal podrobiť maďarskému nátlaku. Žil v materiálnej chudobe, ktorú však vyvažovala vysoká inteligencia a rozhľad. Nikdy týchto národovcov Maďari nezlomili.

S. H. Vajanský hovorieval, že „Slovák má voskovú vlastnosť. Rád prijíma vtlaky cudzích foriem“. Aj začiatkom minulého storočia chceli pri maďarizácii využiť túto jeho slabosť. Našťastie sa našlo dosť takých, čo až takú voskovosť nemali a udržali si svoj tvar i jazyk.

Pokračovanie po polstoročí

Časopis Rodina a škola sa odmlčal na dlhých 50 rokov. Presne po polstoročí začal v Bratislave vychádzať opäť pod vedením Pavla Kelca, neskoršieho zamestnanca Ministerstva školstva. K obnoveniu vydávania časopisu došlo v povojnovom období, kedy sa nanovo budovali slovenské pedagogické inštitúcie a tlač. Redakcia sa v tomto čase rozhodla uvádzať rok 1954 ako I. ročník, napriek tomu, že časopis už mal za sebou päť úspešných ročníkov zo začiatku storočia a dvanásť rokov z minulého storočia pod názvom Dom a škola.

Časopis stál 2,- Kčs a celkom dobre sa ujal medzi učiteľmi a rodičmi. Postupne sa jeho náklad vyšplhal do roku 1989 až na 30 tisíc výtlačkov mesačne. V redakčnej rade boli na začiatku J. Balažovjechová, J. Fecek, E. Junasová. K. Krajčí, O. Masárová, T. Pardel, E. Sumarová a J. Žilineková. Na stránkach sa už od začiatku mohli čitatelia stretnúť s neskoršími renomovanými autormi, ktorí vyrástli aj vďaka publikovaniu na stránkach tohto časopisu: Juraj Koutun, Jozef Mátej, Ján Dianovský, Július Marko, prof. Jozef Schubert, Dr. Jozef Štefanovič, Juraj Brťka, Ján Mikolaj, či Ján Grác. Osemdesiate roky boli zlatým obdobím pedagogickej tlače i pedagogickej komunikácie. Škoda iba povinnej ideológie, ktorá to musela všade podfarbovať. Ale pokiaľ išlo o odbornú stránku školstva a jeho práce, niet sa veľmi na čo sťažovať.

Na poste šéfredaktora sa vystriedalo po Pavlovi Kelcovi viacero osobností, medzi nimi aj spisovateľ Ján Domasta, Viera Chvosteková, Anna Čapková a ďalší.

Vývoj po roku 1989

Do roku 1993 bola Rodina a škola časopisom, ktorý vydávalo v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve Ministerstvo školstva SR. Ministerstvo v tomto roku rozhodlo, že odstúpi vydavateľské práva šéfredaktorom (lebo nie je obvyklé vo svete, aby boli ministerstvá vydavateľmi časopisov, majú iné poslanie) a zaviazalo sa poskytovať svojej pedagogickej tlači každoročne dotáciu na jej vydávanie. V tom čase už bol šéfredaktorom skúsený novinár a básnik Mgr. Eduard Krajčo, ktorý viedol redakciu až do roku 2008. Zhruba mesiac pred svojím odchodom na večnosť akoby chcel ešte urobiť poriadok aj s časopisom, zavolal Ľubomíra Pajtinku, ktorý v tom čase robil na ministerstve, že by sa chcel porozprávať, či by nezobral časopis a nevydával ho sám, že on sa už pomaly chystá na dôchodok...

Po necelom mesiaci od tohto telefonátu sa ozvala manželka Eda Krajča – Edko dnes zomrel, ty si mu sľúbil, že vezmeš časopis a budeš ho ďalej vydávať... volala mi. Čo som mal robiť? Nič som síce nesľúbil, ale bola to výzva a s Edom sme boli dlhoroční priatelia. Podpísali sme s rodinou dokumenty o prevzatí vydávania časopisu a pustili sa do práce.

Ministerstvo školstva nie je ani národné, ani slovenské...

Časopis sa však v posledných rokoch dostal do mimoriadne nepriaznivej ekonomickej situácie, lebo jeho pôvodný vydavateľ – Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR znížilo výšku finančných prostriedkov na jeho vydávanie o 80%. Iné časopisy by to už bolo položilo, my sme zatiaľ vydržali a financujeme vydávanie z prostriedkov, ktoré sme získali za prácu v iných projektoch. Žiaľ, ministerstvo napriek množstvu upozornení neprehodnotilo svoj postoj voči stále kľúčovému nástroju spoločnej komunikácie rodičov a učiteľov. Pánom ministrom sme posielali listy, v ktorých sme upozorňovali na neudržateľnú situáciu.  Nič nepomáhalo. Iba počas pôsobenia pána ministra Plavčana došlo k vypočutiu argumentov a na jeden rok sa situácia stabilizovala. Po jeho odchode z funkcie sa situácia s novou ministerkou vrátila do starých koľají. Časopis sme museli v decembri 2019 definitívne zastaviť a ukončiť jeho vydávanie. Viem, že Vajanský, Salva, Zoch, Kálal, Fábry a ďalší národovci, ktorí stáli pri jeho vydávaní v ťažkých rokoch maďarizácie, vidiac, ako dnešní úradníci a politici bačujú s ich posolstvom, sa obracajú v hrobe. Bez nich by sme dnes totiž nemali svoj jazyk, svoj štát a dnešní politici by nemali svoje plné peňaženky a služobné výhody bez toho, aby im to v minulosti niekto nevybojoval. Zradili svojich dobrodincov, zradili svoj národ a históriu...

Dnes možno časopis považovať svojím spôsobom za súčasť nášho národného kultúrneho dedičstva. Značka, ktorá sa zocelila v búrke dejín a vydržala, mala veľkú mravnú hodnotu, ktorú si udržala svojím pútavým, nepolitickým a nebulvárnym obsahom, moderným štýlom, grafikou a orientáciou. Keďže sme už predsa len „prišli aj o svoj posledný kabát“ a vyčerpali svoje súkromné úspory, vydávanie časopisu Rodina a škola po desiatich rokoch donkichotského boja s ministerskými vetrami zastavujeme.

Vo vydavateľstve Parentes sme od roku 2009 do decembra 2019 vydali spolu 104 vydaní časopisu, ktoré predstavujú vyše 8600 rukopisných strán a 3300 strán textu v tlačených vydaniach časopisu. Na obálke časopisu sme uverejnili fotogalériu portrétov najvýznamnejších osobností v oblasti výchovy a vzdelávania na Slovensku. Autormi príspevkov boli najlepší odborníci na výchovu a vzdelávanie a spoluprácu rodiny a školy. Veľké ocenenie si zasluhujú všetci pravidelní prispievatelia píšuci bez nároku na honorár tak, ako bez nároku naň robil prácu celých desať rokov aj šéfredaktor. Z tých najaktívnejších prispievateľov hodno spomenúť prof. Mirona Zelinu, Mgr. Františka Balohu, Mgr. Máriu Škultétyovú, Mgr. Dušana Jedináka, Ing. Milana Hodála, prof. Ivana Štúra, doc. Miroslava Sanigu a ďalších.

Rodina a škola bola organizátorom dlhoročného neštátneho projektu Poznaj svoju minulosť alebo Pátranie po predkoch, do ktorého sa zapojilo vyše 35 tisíc žiakov zo Slovenska, Maďarska, Rumunska, Srbska a ďalších krajín. Redakcia stojí aj za projektom unikátneho projektu knihy Rozhovory s ministrami školstva, zapísanej do slovenskej knihy rekordov za rozhovory so sedemnástimi ponovembrovými ministrami školstva. Aj túto knihu vydal šéfredaktor Ľubomír Pajtinka bez prispenia štátu, teda za vlastné peniaze. V ostatnom čase zaujal aj projekt redakcie s názvom Najkrajší list môjmu učiteľovi.

A keďže nič netrvá večne, z času na čas zomierajú aj časopisy. Dvakrát sa o pohreb časopisu Rodina a škola postarali uhorskí ministri kultu a teraz patrí „vďaka“ slovenskému „národnému“ ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu.  Jeho zásluhou, najmä deštrukčnou, nekoncepčnou dotačnou politikou a mocou úradníkov, ktorí vlastnia pečiatku na múdrosť, časopis Rodina a škola skončil. Listy o tomto kroku išli prezidentke SR Zuzane Čaputovej, predsedovi NR SR  Andrejovi Dankovi, predsedovi vlády SR Petrovi Pellegrinimi, predsedovi výboru NR SR pre školstvo a ministerke školstva, vedy, výskumu a športu SR Martine Lubyovej. Ani od jedného z nich neprišla žiadna odpoveď. Po mesiaci od zaslania 8 -stranového listu, vysvetľujúceho situáciu, prišla jediná reakcia – od riaditeľa sekcie základných a stredných škôl Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR Mariána Galána, ktorý lakonicky oznámil, že ministerstvo neporušilo žiaden zákon!!! Práve pán Galán predsedá Komisii na prideľovanie dotácií pedagogickej tlači...



Tretím ministrom školstva v dejinách, počas pôsobenia ktorého bola zastavená Rodina a škola, je Martina Lubyová, nominantka Slovenskej národnej strany.

Máme teda nelichotivé prvenstvo. Stali sme sa prvou krajinou Európy, kde už nie je ani jediný mediálny nástroj na rozvoj a podporu spolupráce rodiny a školy, ako kľúčovej témy modernej školy 21. storočia.

P. S.: V posledných desiatich rokoch dostával iný pedagogický časopis v maďarčine - Katedra, určený pre učiteľov a rodičov žiakov maďarskej národnosti ( s podobným nákladom a polygrafickou náročnosťou výroby) dvoj až šesťnásobne vyššiu dotáciu ako národný časopis Rodina a škola! 

PhDr. Ľubomír Pajtinka, PhD., šéfredaktor Rodiny a školy


Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou