Niektorým deťom trvá cesta do školy aj dve hodiny, napriek tomu sa tam veľmi tešia
Pedagogička hovorí o svojej ceste a zážitkoch na Madagaskare.
Bratislava 24.02.2020 (Skolske.sk)
V závere roka 2019 vycestovala Renáta Mariničová, povolaním učiteľka prvého stupňa na Základnej škole v Starej Kremničke, na ostrov Madagaskar. Cieľom jej výpravy, ktorú pomohla zrealizovať Nadácia Volkswagen Slovakia a SEA - Agentúra pre vzdelávanie a vedu (ďalej už len SEA), bolo dopraviť tamojším žiakom základné učebné pomôcky, spoznať miestny školský systém a vymeniť si vzájomné skúsenosti s kolegami z ostrova. Mariničovú privítali deti na Madagaskare v slovenskom jazyku a jednou zo svojich najobľúbenejších piesní - Kukulienka, kde si bola.
Renáta Mariničová vyhrala v júni minulého roka možnosť vycestovať za kolegami žijúcimi a pracujúcimi na ostrove Madagaskar. Stalo sa tak v rámci projektu Vedomostne ostrovy v ktorom vytvorila spolu so svojimi žiakmi zo ZŠ Stará Kremnička najlepšiu vedomostnú tému do virtuálnej interaktívnej encyklopédie. Na návštevu tamojších škôl odletela v sprievode menšej partie 15. novembra, s 230 kilogramovou batožinovou plnou školských pomôcok, hračiek a užitočných darov.
„Budovy škôl na Madagaskare sú jednoduché, s hlinenou podlahou, s oknami bez skiel a okeníc. Žiaci píšu na tabuľky kriedou, hmotné vybavenie je veľmi skromné,“ písala už počas svojho pobytu na Madagaskare na jednej zo sociálnych sietí.
„V triede sú jednoduché lavičky bez operadla, jednoduché školské lavice, učiteľský stôl, stolička a metla. Chýba voda, chýba elektrina. Záchody sú vonku a fungujú na jednoduchom princípe stúpačkových latrín,“ informovala o podmienkach, ktoré sa bežnému Slovákovi môžu zdať katastrofálne, no pre Malgašov, ako sa miestni obyvatelia nazývajú, priam nadštandardné. Domáci hovoria, že každého Európana, ktorý sem zavítal, zaujímala medzi prvým hygiena.
„Funguje, ale za ťažkých podmienok. Naša slovenská priateľka Anežka, tu dala vystavať zberač dažďovej vody na zmývanie záchodov a umývanie rúk. Rozprávala nám, ako deti nechápali, prečo by mali použiť túto vzácnu látku Zeme iba na to, aby si len tak pooblievali ruky. Považovali to za plytvanie. Tento jednoduchý a nenákladný systém sa síce stal hotovým zázrakom, no keďže je závislý od zrážok, stáva sa, že býva v časoch sucha prázdny. Aj počas našej návštevy to tak bolo.“
Učitelia na Madagaskare sú vážení obyvatelia a keďže väčšina detí musí doma od skorého útleho veku pracovať, do školy, kde im je umožnené sa vzdelávať a hrať, chodia bez reptania.
„Všimla som si, že oproti našim sú malgašské deti šťastnejšie, akoby nepoznali nudu, sú veľmi slušné a vďačné. Niektorým trvá cesta do školy aj dve hodiny, napriek tomu sa do nej zakaždým veľmi tešia. Život na Madagaskare je tak celkovo veľmi obohacujúci, ľudia tu žijú múdrosťami, ktoré im pomáhajú žiť pokojnejšie. “Minulosť patrí predkom, budúcnosť bohu a prítomnosť nám”, to je jedna z nich, ktorú si so sebou odnášam ja,“ povedala po príchode na Slovensko Mariničová.
Jednu zo škôl, ktoré navštívila, založila na Madagaskare vášnivá cestovateľka zo Slovenka. Jej žiaci preto Slovensko poznajú.
„Osobne sa nám podarilo navštíviť a spoznať len 2 školy. Ostatné sme videli z minibusu. Veľmi ma dojalo, keď nás privítali jednou z ich obľúbených piesní - “Kukulienka, kde si bola“. Dokonca vedeli kde leží Slovensko aj ako chutia Tatranky. My sme ich naučili hru “Hlava, ramená, kolená, palce“. Oni si to potom preložili a naučili nás to aj v malgašskom jazyku. Nemajú tu zošity, ani knihy. Učitelia pre nich čerpajú vedomosti z kníh. Tí lepšie situovaní kolegovia majú doma slabší internet.“
Deň otvorených dverí tu funguje po celý rok, keďže na školách ani dvere nemajú. Povinná školská dochádzka je však veľmi krátka a za štúdium na strednej škole si už musia Malgaši priplatiť.
„Na záver 4. ročníka prechádzajú deti skúškami. Kto ich neurobí, do školy ďalej chodiť nemôže. Ak chce žiak v štúdiu pokračovať na strednej škole, potrebuje zaplatiť poplatok 200 eur ročne. Pre dieťa z početnej a chudobnej rodiny to môže byť problém,“ hovorí s poľutovaním slovenská učiteľka.
Ľahké to nemajú ani samotní pedagógovia. Ich platy sa pohybujú na úrovni okolo 130 eur mesačne. V niektorých triedach zodpovedajú aj za päťdesiat detí.
„Spoznala som tu napríklad mladú kolegynku Lily. Má okolo tridsať rokov a vyučuje angličtinu. Žije skromne a sama. Muža, čo by jej pomohol, nemá. Vyučuje na škole, sama chová niekoľko nádherných, čistých a bucľatých svíň, stará sa o svoju mamu a tiež malú sirotu, ktorú sa rozhodla osvojiť. Návšteva v jej skromnom domčeku bola nezabudnuteľná.“
A práve pohostinnosť bolo to, čo Slovensku prekvapilo na ostrove izolovanom od sveta najviac.
„Na jednej strane ma zarmucovala veľká chudoba, no na tej druhej prekvapila pohostinnosť obyvateľov. Biely človek (vaza) je pre nich bohatý a vážený dobrý človek. V meste i na trhoch nás zdravili (salama) a po nákupoch sa s nami oduševnene lúčili (veloma). V nedeľu počas omše nám pán farár poďakoval za dary pre deti asi pred štyristo občanmi a títo všetci nám vyjadrili vďačnosť ich špeciálnym zrytmizovaným potleskom, vystreli k nám ruky dlaňami na hor a všetci naraz vyslovili slová vďačnosti (suva),“ rozpráva o momente, ktorý ju veľmi zasiahol.
Mariničová je pripravená sa na Madagaskar vrátiť.
Keď nás s mojimi žiakmi zo Základnej školy Stará Kremnička pani riaditeľka prihlásila do projektu Vedomostné ostrovy, nikto neveril, žeby mohli vybrať práve nás. Patríme medzi najmenšie školy na Slovensku a preto by som rada posmelila aj ostatné školy, bez ohľadu na to, či patria k tým veľkým alebo najmenším, aby si všímali podobné aktivity a nebáli sa do nich zapájať. Čas, ktorý pri tom strávia, za to stojí. Moja cesta na Madagaskar mi priniesla okrem iného aj nových priateľov. So školami sme si vymenili adresy. Naďalej si vymieňame tipy, pozdravy a s našou pani riaditeľkou, ktorú som si vzala ako doprovod, sme rozhodnuté sa sem ešte niekedy v živote vrátiť.
Zdroj foto: Renáta Mariničová, Nadácia Volkswagen Slovakia, SEA.