Bánovce nad Bebravou 20.12.2019 (Skolske.sk)

Na kraji lesa stál domček.
Nebol na stračej nôžke,
ani z perníka nebol.
Len taký jednoduchý,
skromný, z kameňa.
Ale žili v ňom dobrí ľudia,
ona a on a ich  chlapček.
 
Raz prišli zlí chlapi v uniformách,
dobrých ľudí vyhnali
a domček spálili.
Ostala len mama a chlapček.
Ocka mu zobrali ďaleko, ďaleko.
Nevrátil sa.
Chlapček si ho nepamätal.

Ešte žijú ľudia, ktorí si vojnu  pamätajú. A mnohí, čo si pamätali, svoje pamäti odovzdali iným. Aby sme nezabudli, keď sa pominú. Nezabúdame. Mená tých, čo padli za slobodu, živým pripomínajú pomníky. Sú v každej partizánskej dedine. Aj v Závade, aj v Kšinnej.  K obidvom mám láskavý vzťah.  Mám rada ich ľudí, som jedna  z nich. Vyrastala som medzi nimi, poznám ich. Moji krajania sú dobrí, srdeční a pracovití ľudia. Ľudia ochotní pomôcť blížnemu. Keď bolo treba povstať proti bezpráviu, pridali sa k partizánom. Ostatní im pomáhali. Pomáhali  aj ľuďom, ktorých Židovský kódex zbavil ľudských práv.  Chceli ich ochrániť.
Ako som už avizovala, históriu neprekreslíš, pred pravdou neujdeš. Aj keď pred spravodlivosťou mnohí utekali. O holokauste nesmieme mlčať. O vojnových zverstvách treba hovoriť.

Ja som vojnu našťastie nezažila, no z oteckovho rozprávania si  dosť pamätám. Aj preto viem, že holokaust bol. Že môj strýko ukrýval Židov a zachránil ich pred smrťou. Tí, čo hľadali útočisko v kšiňanských horách, tí také šťastie nemali.   Bezcitný gardista  si do smrti mohol spytovať svedomie, ak nejaké mal. On ich prezradil. Vyše šesťdesiat Židov v bunkroch Pod kamenskou skalou, na Uhľárke a v Jarku  fašisti postrieľali. Dedinčania dodnes spomínajú, že krátko po vojne akísi muži do Jarku priviedli gardistov – vrahov,  hľadali a exhumovali hroby.  Pozostatky zavraždených Židov odviezli pochovať  do spoločného hrobu. Záhadou opradený bol masový hrob pred cintorínom. Ja si pamätám, že sme k nemu chodili ako školáci. Hovorilo sa, že sú tam pochovaní partizáni. V deväťdesiatych rokoch  hrob otvorili.  Podľa gombíkov a  zvyškov uniforiem sa historici na mieste domnievali, že  išlo o dvoch rumunských a jedného maďarského vojaka. Túto informáciu mám od muža, ktorý bol pri tom. Exhumované zvyšky odniesli výskumníci so sebou.

Od otecka som sa dozvedela aj o razii, ktorú v dedine robili Nemci.  Zajatých mužov z podhorských dedín na gestape v Bánovciach vypočúvali a potom  povraždili.  Na Cibislavke, tam našli, chudáci, svoj pokoj. Medzi nimi aj mladík, ktorý nevydržal mučenie a prezradil mená partizánov. Vraj išiel prvý pod paľbu, aspoň tak som to počula. Otecka zachránila len  náhoda. Medzi gardistami bol jeden, ktorý od neho kupoval drevo,  ten mu pomohol ujsť. Dal mu do rúk papier, ktorým sa preukázal hliadke v Horných Našticiach. Povedal mi aj meno toho muža, ale nikdy som ho nikomu neprezradila. Po vojne emigroval do Ameriky a tam aj zomrel.
​​​​​​​

Vojna sa hlboko dotkla aj obyvateľov File a Šebene lazu v Závade.
​​​​​​​Ľudia v laze to mali ťažké. Raz prišli partizáni, raz Nemci. Ako to v takých časoch už býva, medzi jednými či druhými sa našli aj vyzvedači. Partizáni tu mali lazaret a fašisti sa za to ľuďom kruto pomstili. Domy vypálili a ich obyvateľov zhromaždili v dedine pred školou. Manželova mamička spomínala, ako ich vyhnali. Ešte sa chcela vrátiť, že aspoň duchny zoberie, ale Nemec ju nepustil, lebo že dom vybuchne. Ľútosť? Ktovie? Možno aj on mal doma mladú ženu. Keď bolo po všetkom, ženy sa išli pozrieť na dielo skazy. Našli už len zhorenisko. Ostali z nich vyhorenci.  Bez ničoho. Aj bez tých duchien.  Báli sa urobiť čo i len krok dopredu. Zhorel dom, kde sa narodil muž, čo po mojom boku stál vyše polstoročia. Podobný osud mal stihnúť aj Závadu a Kšinnú. Len vďaka farárovi Ondrejovi Bartkovi  dediny nevypálili. Ale za zajatých mužov sa už pán farár darmo prihováral, darmo hovoril, že majú malé deti. Dvadsaťštyri chlapov odvliekli do koncentráku. Desiati z nich sa nevrátili. Keď som sa vydala, otecko hovoril, že si dobre pamätá na tú udalosť. Že vidí môjho Mirka, ako ho držal dedko na rukách, keď mu otca brali.
 
Na pomníku vojnových obetí v Závade je dvakrát meno Michal Škultéty. Ten prvý bol otec môjho manžela. Minulé leto videl aspoň fotografie z miesta otcovho posledného odpočinku. Aspoň na obrázku pohladil jeho hrob v rakúskom Ebensee.  Prečítal si jeho meno na pamätníku obetí. Zomrel len pár dní pred oslobodením tábora.
 
No čo poviete? Môže byť človek ľahostajný?

​​​​​​​Fotografie: Ebensee, koncentračný tábor

​​​​​​​​​​​​​Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou