Ja som si trikolóru nepripla, ani som neštrajkovala
Nikdy som sa nevedela postaviť na tú „správnu“ stranu. Povedzme si pravdu, aj keď má drsnú príchuť.
Bánovce nad Bebravou 28.11.2019 (Skolske.sk)
Pri spomienke na novembrové udalosti spred tridsiatich rokov nemám dobrý pocit. Naša pokojná zborovňa sa zmenila na revolučné pracovisko. Na čelo sa postavila mladá kolegyňa, ináč kandidátka a čakateľka na členstvo v Komunistickej strane. Nebyť oných udalostí, už by bola dostala červenú knižku. Prevracači kabátov vždy idú za vetrom. Keď útočila na komunistov, pripomenula som jej to, lebo pravdu som mala rada. Atmosféra bola búrlivá, bolo mi ľúto riaditeľa a jeho zástupkyne. Myslím, že svoju prácu robili dobre. Mali len jednu chybu, boli komunisti. Bolo treba zvoliť nových ľudí, lepších, „nežných“.
Ja som si trikolóru nepripla. Ja som sa nikdy nevedela postaviť na tú „správnu“ stranu. Keď zvonilo na hodinu, už som bola za katedrou. Tí, čo robili revolúciu, miesto učenia kuli plány na odvolanie vedenia. Pripravovali sa prevziať moc. Až na konci hodiny išli do triedy zapísať učivo, ktoré neodučili. Vzťahy v kolektíve sa pokazili. Kto nešiel s nimi, bol nepriateľom. Bolo treba nejako mu ublížiť, ponížiť ho. Neuveríte, ale mňa vo svojej malosti zamkli na WC. Na krik a búchanie ma otvorili žiaci. A čo nasledovalo neskôr, najradšej by som z pamäti vymazala. Ale nedá sa, nejde to. Za nového, „sametového vedenia“ (nový riaditeľ nosil sametové sako) som sa stala terčom útokov. Len zato, že rodičia mojich žiakov sa sťažovali na istú kolegyňu. Miesto nej som si to odniesla ja. Začalo sa psychické týranie. Dnes sa tomu hovorí šikana. Do školy som chodila so strachom, čo zas bude. Napokon to došlo až tak ďaleko, že som musela navštíviť lekára. Problémy v škole riešila inšpekcia. Riešením bola výmena riaditeľa. Až potom mi odľahlo.
Nečudujte sa, že ja po týchto príkoriach nehovorím o Nežnej. Pre mňa mali novembrové udalosti drsnú príchuť.
Keď som odchádzala do dôchodku, prosila som kolegov, aby mi odpustili, ak som im ublížila. Vtedy mi „sametový“ riaditeľ povedal: „My sme ti ublížili, ty nám odpusť!“ Odpustila som, ale nezabudla.
Napriek týmto skúsenostiam som na učiteľstvo nezanevrela. Mala som ho rada. Vždy som hovorila, že som sa preň asi narodila. Preto som aj ako dôchodkyňa prijala ponuku učiť. Stretla som veľa šikovných detí, s ktorými mám dodnes pekný vzťah. Za desať dôchodkových rokov som učila na troch školách. Na poslednej z nich ma zastihli štrajky učiteľov. Ktovie, možno to nemám v krvi a možno som sa len naučila poslúchať, sama neviem, ale ja som ani štrajkovať nešla. Znova som bola čiernou ovcou, znova som musela odrážať útoky štrajkujúcich. Preto ma neprekvapilo, keď mi žiaci povedali, že si ma niektorí kolegovia namiesto učenia na hodine brali do úst. Asi sme sa ešte stále nenaučili rešpektovať iný názor. Študent, ktorého som doučovala gramatiku, tiež mal svoj názor. Hovoril, že on by pani učiteľke, ktorá ma najviac kritizovala, zobral za jej robotu aj z toho platu, čo dostáva.
Mladá novinárka, moja bývalá študentka, ktorú si veľmi vážim, mi v jednom rozhovore povedala: „Zdá sa mi, že veľa vecí je najmä o ľuďoch a nie ani tak o režime. Keď sa zmení režim, neznamená to, že všetko je zrazu skvelé.“ Nie vždy sa my dve na všetkom zhodneme, ale tentoraz som s ňou súhlasila.
Hymnu novembrových námestí pozná hádam každý. Hovorí, že sme si sľúbili vravieť pravdu len. Ja som sa v týchto slovách o to veľmi snažila. Nechcela som nikoho uraziť, nikoho sa dotknúť. Chcela som len povedať pravdu tak, ako som ju na vlastnej koži prežila. Rozjatrila som svoje staré rany, aby si tí, čo štrnganie kľúčov nezažili, udalosti vtedajších dní príliš neidealizovali. Aby videli aj ich odvrátenú tvár. Lebo o nej sa nepíše.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou