Autor textu: Mária Škultétyová
21.11.2019

Povedz mi, otec

Povedz mi, ako to bolo kedysi, takto som často začínala rozhovory s otcom. Zaujímal ma, samozrejme, najmä on, ale ani história v pozadí mi nebola ľahostajná. 

Foto: Archív Márie Škultétyovej

Bánovce nad Bebravou 21.11.2019 (Skolske.sk)

Dozvedela som sa, že bol dobrým žiakom. Pán učiteľ z dedinskej školy viackrát navštívil jeho rodičov, aby ho dali študovať. Mohol byť tretím farárom z triedy. Vždy bol pyšný na to, že dvaja jeho spolužiaci sú farári: Jožko Pižúrny, katolícky a Jožko Mišina, evanjelický. Nezabudnem, ako hovorieval, že prvý z nich na učiteľovu otázku: a ty za čo pôjdeš, Jožko, odpovedal, že za ministra. Otcovi sa sen o škole nemohol splniť. Môj dedo prišiel o nohu a on ho ako štrnásťročný musel zastúpiť na gazdovstve. Zem a robota mu kolovali v žilách. Keď sa v dedine zakladalo družstvo, statočne odolával a nijako nechcel podpísať prihlášku. „Vďaka“ jednej vete a jednému udavačovi z dediny bol tri dni vo vyšetrovačke. Ako protisocialistický živel. Nikdy nechcel nikoho štvať, mal svoj rozum a toho sa držal. Počúval naše staré rádio,  a aj keď ho svet zaujímal a veľa o ňom vedel, do politiky sa nemiešal. Pohundral si, ale rebel nebol, to nie. Vysoké kontingenty ho ničili a strašne štvali. Pamätám si, že keď som ako dievča chodila do zberne s mliekom, vždy sa ma pýtal, či brali vzorku. Vedel sa podľa toho zariadiť a občas črpol do kýblika za širočku vody. Keby vedel, že ja teraz pijem len polotučné, ktovie, čo by povedal. A ktovie, čo by povedal na spustnutý chotár, ktorý dávno nemá gazdu. V hrobe by sa nad tými ponovembrovými zmenami obracal. 

Narukoval v tridsiatom piatom do Olomouca.  Na jednej z jeho fotiek je na druhej strane tintovou ceruzkou napísané: Michal Baško v Olomouci jako jezdec. Všetky jeho fotky, čo mám, sú len z vojny. Okrem nich  a fotky na občiansky iste žiadnu nemal.

Povstanie ho našlo doma. Od richtára dostal rozkaz: „ Mišo, máš voz, máš kone, zbožie, múku, tvoja napečie chleba a budeš zásobuvať partizánov.“ Viackrát mu išlo o život. Jeden raz alkoholom potúžených partizánov viezol do Omastinej. A viete, čo urobí pálenka s ľuďmi. Napití partizáni vyspevovali  a z Brezín nad Uhrovcom sa ozvala paľba, že guľky okolo nich len tak svišťali. O život mu išlo aj vtedy, keď gardisti a slovenskí Nemci prezlečení za partizánov robili raziu do podhorských dedín. Podozrivých zajali a v Bánovciach vypočúvali.  Tu ho od istej smrti zachránil jeden gardista, ktorý od neho kupoval drevo. Pomohol mu ujsť, inak by bol skončil v masovom hrobe na Cibislavke. Jeho záchranca emigroval do Ameriky, tam aj zomrel.

​​​​​​​Ťažké časy prežil môj otec. Keď som študovala na vysokej, robil na družstve za desať korún na deň. Taká bola hodnota jednej pracovnej jednotky. Tak si cenili prácu muža v najlepších rokoch. Potom išiel za lepšie platenou robotou do Čiech. Robil až do konca života. Mal sedemdesiatštyri, keď si ho smrť našla na ceste z práce. Pádu režimu, ktorý mu veľmi ublížil, sa nedožil. Vlastne ani neviem, ako by to prijal.
 
 

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou

Marec 2024

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-
-
-
-
-
-
Napíšte nám [email protected]