Až ti bude najhoršie, obráť sa k slnku a všetky tiene padnú za teba
Slnko je život, je svetlo a je teplo. A človek je krehký a zraniteľný.
Bánovce nad Bebravou 28.10.2019 (Skolske.sk)
Niekedy sa ocitne v stave, keď potrebuje aj iné slniečko, ako je to na oblohe. Potom aj najťažšie situácie zvláda ľahšie.
Netrúfam si povedať, ktorá zo žien z nasledujúcich troch príbehov to mala najťažšie. Všetky tri sa museli pobiť s ťažkými osudmi. Ako to uniesli?
Z môjho pohľadu asi v „ najľahšej“ situácii sa ocitla žena po šesťdesiatke, keď jej diagnostikovali rakovinu. Bola veriaca, no pristihla sa pri myšlienke, ktorú sama považovala za hriešnu. „Ako to mohol dopustiť môj Boh , že práve ja?“ pýtala sa. Ale túto myšlienku napokon zahodila a nezanevrela, v modlitbách ho prosila, aby jej dal silu. Aby dal lekárom múdrosť uzdraviť ju. Viera jej pomáhala prekonať najťažšie obdobie.
Mladá žena z druhého príbehu v jednej chvíli prišla o dvoch najbližších ľudí. Keď som ju oslovila s otázkou, kto alebo čo bolo jej slnkom v najhoršej chvíli života, odpovedala takto:
„Neverím! Pripomínam, že možno iba na čas. Niekedy vedia rany poriadne bolieť, aj keď je slnečno. Neverím. Neverím na zabudnutie, možno iba otupenie nánosom času. Ja som ostala po tragédii, ktorá sa ma bytostne dotkla, ako ochromená a psychicky ochudobnená o tak veľa, že sa to nedá opísať. Ono sa to pekne povie, ale čo s tým, ak tie tiene ostávajú v nás. Uvedomila som si, že je to len útek pred niečím, čo nosím v sebe, takže vopred prehratý boj. Nemám optimistické vízie na tento stav. Ja sama som spozorovala na sebe a na svojich blízkych s podobným osudom, že sme všetci strašne rýchlo dospeli a zatrpkli. Každý si túto situáciu musí vyriešiť sám a po svojom. Musí sa naučiť s tým žiť!“
Aj tretí príbeh je veľmi smutný. Nie je nič horšie, ako keď matka príde o dieťa. A keď mladý človek odchádza z tohto sveta dobrovoľne, tu aj najvýrečnejší jazyk ťažko hľadá slová.
Žena z tohto príbehu hovorí: „Mne najviac pomohla viera v Boha a blízki priatelia, ktorých mi Pán Boh poslal, aby ma psychicky podržali. Musela som byť silná, lebo ma potrebovali moji najbližší, ktorí tu boli so mnou: manžel, syn a dcérkin psík. Naučila som sa myslieť dopredu a nevracať sa naspäť. Aj keď to bolo ťažké, musela som vedieť s tým žiť. Veľmi mi pomohlo aj vedomie, že dcérka sa stala naším anjelom strážnym. Stála pri nás vo viacerých situáciách, ktoré nám pomohla prežiť.“