Pred 35 rokmi dostal Nobelovu cenu za literatúru J. Seifert
Patril k osobnostiam ľavicového avantgardného hnutia v Československu.
Praha/Bratislava 11.10.2019 (TASR)
Pred 35 rokmi 11. októbra 1984 obletela nielen literárny svet správa, že Nobelovu cenu za literatúru dostal český básnik Jaroslav Seifert. Vtedajší predstavitelia komunistickej moci v Československu to až tak veľmi neuvítali. Seifert mal totiž takmer celý svoj tvorivý život problémy s totalitným režimom a patril aj k prvým signatárom Charty 77. Vtedajšie oficiálne denníky informovali o tejto udalosti značne stroho, nie na titulných stranách a len niekoľkými vetami v kultúrnych rubrikách.
V tom čase mal Jaroslav Seifert 83 rokov, vážne zdravotné problémy, pre ktoré si nešiel cenu prevziať osobne. Prestížne svetové literárne ocenenie za neho prebrala jeho dcéra.
Prvýkrát bol Jaroslav Seifert nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru v roku 1953, navrhol ho literárny historik Albert Pražák. Na prestížne literárne ocenenie bol nominovaný aj v roku 1968, keď ho navrhol francúzsky spisovateľ Louis Aragon, ktorého v tejto nominácii podporoval aj svetoznámy lingvista Roman Jakobson. Ten Seiferta navrhol aj v rokoch 1969, 1976, 1978 a 1979, ale neúspešne.
Na Nobelovu cenu za literatúru boli z českých autorov nominovaní aj Jaroslav Vrchlický, Josef Svatopluk Machar, Otokar Březina, Karel Čapek, Vladimír Holan, Milan Kundera či Arnošt Lustig. Tí však cenu nezískali.
Nobelovu cenu za chémiu udelili v roku 1959 českému fyzikálnemu chemikovi a objaviteľovi polarografie Jaroslavovi Heyrovskému.
Básnik Jaroslav Seifert patril k hlavným osobnostiam ľavicového avantgardného hnutia medzivojnového obdobia v Československu. V roku 1929 ho však vylúčili z Komunistickej strany Československa (KSČ) pre jeho kritiku boľševického smerovania strany, ktoré nastolil budúci robotnícky prezident Klement Gottwald. Po februárových udalostiach v roku 1948 Seiferta v 50. rokoch podrobili aj ostrej kritike za básnickú skladbu Píseň o Viktorce (1950).
Začiatkom 60. rokov minulého storočia sa spoločenská klíma zmenila a režim viac toleroval aj Jaroslava Seiferta - i napriek jeho kritike pomerov vo vtedajšej Československej socialistickej republike (ČSSR). Svojimi nekonformnými postojmi si získal značný rešpekt nielen zo strany vtedajšej spisovateľskej obce, ale aj verejnosti. V roku 1967 udelili Seifertovi dokonca titul národný umelec.
Ako predseda Československého zväzu spisovateľov patril k stúpencom reformného hnutia známeho ako Pražská jar. Bol signatárom manifestu Dvetisíc slov a neskôr hlasným odporcom okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy.
V období normalizácie sa opäť sa ocitol na okraji literárneho života a napríklad jeho legendárna zbierka Morový sloup obsahujúca básne z rokov 1968-1970 vyšla prvýkrát iba v samizdate. Svoj kritický postoj k vtedajšej spoločenskej a kultúrnej situácii v ČSSR vyjadril aj podpisom Charty 77, patril k jej prvým signatárom.
Jaroslav Seifert sa narodil 23. septembra 1901 v Prahe. Gymnaziálne štúdiá nedokončil, ale venoval sa novinárskej práci a literatúre. Patril k popredným predstaviteľom ľavicovej avantgardy 20. rokov minulého storočia a bol zakladajúcim členom umeleckého hnutia Devětsil.
Seifertovo básnické dielo sa odvíjalo od proletárskych zbierok Město v slzách (1921), Samá láska (1923) cez poetizmus reprezentovaný zbierkou Na vlnách TSF (1925) až k vyjadreniu citového vzťahu k drobným darom života, k domovu či k národnej kultúre v zbierkach Poštovní holub (1929), Jablko z klína (1933), Ruce Venušiny (1936), Světlem oděná (1940), Kamenný most (1944).
V roku 1945 vydal aj zbierku Přílba hlíny a neskôr dve knihy básní inšpirované obrázkami Mikuláša Aleša a Josefa Ladu Šel malíř chudě do světa (1949) a Chlapec a hvězdy (1956).
Šesťdesiate roky 20. storočia priniesli zmenu v Seifertovej poézii. Zmizli rýmy, rytmická pravidelnosť, verš zdrsnel. V tvorbe sa objavili tóny melancholickej nostalgie, životnej bilancie, plynutia času a motív smrti, zaznievali spomienky na detstvo, na prvé lásky, mŕtvych priateľov a na dramatické udalosti života. Toto obdobie reprezentujú zbierky Koncert na ostrově (1965), Odlévání zvonů (1967), Halleyova kometa (1967), Deštník z Piccadily (1979), Morový sloup (1981), Býti básníkem (1983). Je tiež autorom sugestívnej spomienkovej knihy Všechny krásy světa, ktorá vyšla v Toronte v roku 1981, potom niekoľkokrát s cenzúrnymi zásahmi aj v Československu. Jej kompletné vydanie vyšlo v roku 1993.
Básnik a chartista Jaroslav Seifert bol známy blízkym priateľstvom so slovenským hercom Ladislavom Chudíkom. Ich vzájomná korešpondencia vyšla knižne pod názvom Tichý dvojhlas (2011).
Zatiaľ jediný český laureát Nobelovej ceny za literatúru Jaroslav Seifert zomrel 10. januára 1986 v Prahe. Pochovaný je v Kralupách nad Vltavou. V tomto meste sa od roku 1996 na jeho počesť každoročne koná festival Seifertovy Kralupy s autorskou literárnou súťažou.
zdroje: www.vaseliteratura.cz; www.ceskatelevize.cz; www.plus.rozhlas.cz