Štyri poznámky a päťka na jednej hodine
Aké poznámky a za čo ich dostal, o tom porozpráva Jozef.
S Jozefom som sa od roku 1963, od našej maturity na (dvanásťročnej) strednej všeobecno- vzdelávacej škole nevidela. Každý sme išli svojou cestou, nič sme o sebe nevedeli. On medzitým emigroval do Kanady. Pred niekoľkými rokmi nás spojila náhoda.
Na bánovské gymnázium, kde som v tom čase učila, prišiel z Kanady list. Jeho autor vyzval našich študentov na spoluprácu s časopisom kanadských Slovákov SLOVO Z BRITSKEJ KOLUMBIE. Keďže som na gymnáziu robila školský časopis, list som dostala do rúk ja. Nuž a keď som zistila, že jeho pisateľom a redaktorom SLOVA je Bánovčan Jozef Starosta, môj spolužiak zo strednej, nemohla som ponuku neprijať. „Aký je svet malý,“ povedala som si a odpovedala som na jeho výzvu. Odvtedy sme v kontakte. Rád číta a pochvaľuje si moje gramatické príspevky na bývalom Školskom servise, dnes na portáli Školské.
Pred pár dňami sme sa po päťdesiatich šiestich rokoch stretli. Kde inde ako v Bánovciach pred jeho rodným domom. To aby sme sa poznali. Ja som s tým problém nemala. Našla som ho, ako si fotí dom, v ktorom vyrastal. On ma nepoznal. Možno si ma predstavoval krajšiu. Zvítali sme sa a prešli po Záfortni. Napokon sme zakotvili v útulnej pizzerii blízko jeho domčeka. Tu sme sa ponorili do spomienok o rodine a, samozrejme, o škole a učiteľoch.
S úsmevom sme spomínali najmä na Emila, s ktorým sme mali slovenčinu a dejepis. Druhým z nezabudnuteľných bol Hipolyt. Učil nás deskriptívu a nemčinu. A práve od neho Jozef na jednej hodine utŕžil štyri kuriózne poznámky a ešte aj jednu päťku.
Ale nechajme už rozprávať Jozefa:
„Keď mal Hipolyt dobrú náladu, dovolil nám ľubovoľne premiestniť si lavice alebo stoličky v triede pred začiatkom alebo tesne po začiatku hodiny. Študentom sa vedel patrične „odvďačiť“, ak nevyhoveli jeho rôznym, často zvláštnym požiadavkám.
Jeden raz som odmietol jeho „prosbu“ ísť s ním roznášať volebné lístky medzi Cigáňov do „cigárne“ namiesto pobytu v Tatrovke na základoch výroby.
Na nasledujúcej hodine deskriptívnej geometrie vstúpil do triedy a ja som si presunul svoju lavicu z radu pri okne na koniec stredného radu. Trošku to hrkotalo.
Asi nemal dobrú náladu. Vypýtal si žiacku knižku a zapísal mi poznámku: Ťahal po triede lavicu, čím spôsobil hrmot.
Potom sa začala hodina. Myslím si, že som bol v deskriptíve dobrý. Preberali sme kužeľosečky.
Hipolyt povedal: „Kto vie, čo sú to kužeľosečky, nech sa hlási. Kto sa nebude hlásiť, toho vyvolám.“
Nehlásil som sa, hoci som to vedel. Chcel som, aby ma vyvolal. Vyvolal ma. Vyšiel som pred tabuľu.
Hipolyt povedal: „Ak to vieš, dostaneš poznámku, lebo si sa nehlásil, ak nevieš, dostaneš päťku.“
Nepáčila sa mi ani jedna z týchto možností. Zostal som ticho a nepovedal som ani slovo.
Dostal som poznámku: Nevie rozprávať. A s radosťou mi zapísal aj sľúbenú päťku.
Sadol som si na svoje miesto a o chvíľu som čosi chcel od Oľgy Znášikovej. Zašepkal som: Olina. Hipolyt to počul.
Zapísal mi poznámku: Vykrikuje Olina.
Zostal som apaticky sedieť v lavici a díval som sa von oknom.
Nezaváhal ani na chvíľu a zapísal mi poznámku: Díval sa von oknom.“
Svoje spomienky na Hipolyta uzavrel Jozef slovami:
„Možno to nebolo presne tak. Možno mi už pamäť po toľkých rokoch neslúži na sto percent. Možno som si niečo primyslel. Ale pravdou je, že náš súdruh učiteľ Hipolyt Šugho bol naozaj osobnosťou, na ktorú sa nezabúda. Pre vlastné potešenie sa pokúsim nájsť žiacku knižku s poznámkami.“
Iste budete súhlasiť s tým, že žiacka knižka a poznámky v nej často bývajú zdrojom dobrej zábavy a potešenia. Najmä s odstupom času. No schválne, zalistujte si v tých svojich!