Stretnutie generácií v Seredi
Pamätníci holokaustu, prezidentka SR Zuzana Čaputová i rabíni zavítali na celoslovenské stretnutie žiakov do Serede.
Dňa 9. septembra 2019 sa niektorí žiaci zúčastnili slávnostnej ceremónie v Seredi, pod dohľadom pani učiteľky Mgr. Kataríny Jakubcovej, ktorá bola nielen pripomienkou toho, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny na našom území, ale i oslavou toho, že zlo bolo porazené. V tento Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia sme si opäť pripomínali, čo všetko sa stalo, ako sa to vôbec mohlo stať, čo ľudí k takýmto činom viedlo, no najmä sme si pripomínali šesť miliónov nevinných obetí, ktoré neprávom zahynuli neľudským vyvražďovaním a oslavovali sme silu preživších.
Mimoriadnej oslavy sa zúčastnili len pozvaní ľudia, medzi ktorými bolo dvadsať ľudí, ktorí prežili holokaust, štyristo žiakov z pätnástich škôl zo všetkých kútov Slovenska, takisto i prezidentka Zuzana Čaputová, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok a i rabíni Zev Stiefel a Misha Kapustin. Súčasťou tejto pietnej spomienky boli aj príhovory zúčastnených, ktoré nás preniesli späť v čase a prinútili sa zamyslieť nad tým, kde sme boli, kde sme teraz a kam ako ľudstvo smerujeme. Symbolicky sa zapaľovalo sedem sviečok na chanuke, ktoré nám pripomínali šesť miliónov obetí, pričom siedma sviečka predstavovala nádej. Takisto sme sa preniesli do židovskej kultúry a mali sme možnosť zažiť židovskú modlitbu vďaka rabínovi Misha Kapustin.
Po slávnostnom otvorení sme sa po skupinkách vybrali do zrekonštruovaných budov, ktoré kedysi slúžili ako pracovný tábor, a v ktorých museli uväznení ťažko pracovať pri výrobe vojenského materiálu a odevov. Títo ľudia žili v neľahkých podmienkach, s minimálnym množstvom šatstva, nevýživnou stravou a neľudským správaním. A kruté podmienky prežili len najsilnejší. Najautentickejšia časť tohto stretnutia bola diskusia s tými, ktorí holokaust prežili. Každá skupina strávila hodinu s jedným z nich, a tak sme si mohli vypočuť ich vlastný príbeh.
Pán Hanák žije v Žiline. So svojou manželkou pracoval ako chirurg. V pracovnom tábore v Seredi sa ocitol ako 9-ročný so svojím 10-ročným bratom, pretože ich byt bol skonfiškovaný Hlinkovou stranou, jeho otca poslali do koncentračného tábora Mauthausen a ich matka sa po čase takisto ocitla v tomto pracovnom tábore, o čom sa dozvedeli až po prepustení. Ako sám povedal, ľudia boli do týchto táborov posielaní, i keď neboli židia, čo znamená, že tu boli i cigáni, Česi, jednoducho všetci, ktorí im nevyhovovali. Dôležité je spomenúť, že do týchto táborov sa dostali i keď nevyznávali židovskú vieru, nakoľko za Židov boli považovaní aj v tom prípade, ak minimálne tri predchádzajúce generácie v rodine boli židovského pôvodu, čo bol i prípad pána Hanáka. No i napriek tomu čo prežil, aké neľudské činy videl a v akých podmienkach žil, nestratil chuť do života a o to viac si život váži.
Prednáška s pánom Hanákom bola nie len náučná čo sa týka holokaustu, ale i jeho osobných životných rád, ktoré s nami mladými s radosťou zdieľal. Prvá z nich je aktuálna a mal by si ju každý jeden z nás zobrať k srdcu – a to, že ak stojíme pred nejakým vážnym rozhodnutím, ktoré ovplyvní väčšiu skupinu ľudí, treba sa riadiť intuíciou a všetko preverovať z rôznych zdrojov, uisťovať sa a nenechať sa vtiahnuť do vírov hoaxov, manipulácií a podvodov.
Druhá rada je všeobecne známa, no nie vždy pochopená správne. Šťastie a spokojnosť, ktoré sú ako hodnoty neustále zdôrazňované, by pre nás mali byť podstatné, ale ako sa hovorí, pokiaľ nejde o život, nejde o nič. Mnoho mladých ľudí sa trápi zbytočnosťami. A ako pán Hanák sám povedal, nezáleží na tom, ako sa má, hlavné je, že žije. A to je veta, ktorá mne osobne a verím, že i ostatným zúčastnením bude ešte dlho rezonovať. Život nie je prechádzka ružovou záhradou, niekedy je cesta riadne kľukatá a vyčerpávajúca, no ak človek dokáže nájsť zmysel i počas utrpenia, dokáže vyriešiť každý problém.
Lea Mališáková, študentka Evanjelickej spojenej školy v Martine