Filmový režisér a výtvarník Jan Švankmajer má 85 rokov
Kombinuje klasické filmové postupy s animáciou.
Praha/Bratislava 04.09.2019 (TASR)
Imaginácia či prelínanie sna a reality sprevádzajú legendárneho českého filmára, animátora a výtvarníka Jana Švankmajera počas celého tvorivého života. Jeden z najoriginálnejších filmových tvorcov, bude mať v stredu 4. septembra 85 rokov.
Umelecká činnosť Jana Švankmajera zasahuje síce do viacerých oblastí, ale medzi jeho hlavné prostriedky umeleckého vyjadrenia patrí od začiatku 60. rokov minulého storočia film. Vo svojich surrealistických krátkometrážnych či celovečerných filmoch kombinuje klasické filmové postupy s animáciou.
Jan Švankmajer sa narodil 4. septembra 1934 v Prahe v rodine aranžéra výkladných skríň a krajčírky. Ako osemročný dostal na Vianoce bábkové divadlo, ktoré ho zaujalo do takej miery, že neskôr si ďalšie bábky a kulisy vyrábal sám. Divadelné bábky sa stali pevnou súčasťou jeho neskorších umeleckých projektov.
V rokoch 1950-1954 študoval scénografiu na pražskej Vysokej škole umeleckého priemyslu, kde sa venoval výrobe divadelných bábok a kulís. Od roku 1954 do roku 1958 pokračoval v štúdiu bábkohereckej réžie a scénografie na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (AMU) v Prahe. Medzi jeho spolužiakov patril napríklad aj filmový režisér Juraj Herz.
Kombináciu divadelných bábok a živých hercov prvýkrát využil Jan Švankmajer v absolventskom predstavení hry Kráľ jeleňom od Carla Gozziho. Po skončení štúdií krátko pôsobil ako režisér a výtvarník v libereckom Štátnom bábkovom divadle.
V rokoch 1958-1960 absolvoval základnú vojenskú službu, po ktorej založil Divadlo masiek, ktoré patrilo pod pražské divadlo Semafor. Počas prípravy predstavenia Škrobené hlavy sa zoznámil s výtvarníčkou Evou Dvořákovou, ktorá sa stala jeho manželkou a dlhoročnou spolupracovníčkou pri jeho filmových projektoch.
Avantgardné Divadlo masiek sa v roku 1962 presunulo do Laterny magiky a začala sa Švankmajerova spolupráca Emilom Radokom. Na pôde pražskej Laterny magiky pôsobil aj ako režisér a vedúci súboru Čierneho divadla.
Svoj prvý krátky film Poslední trik pana Schwarcewalldea a pana Edgara nakrútil Jan Švankmajer v roku 1964. Vo filme sa už objavil základný znak jeho ďalšej filmovej tvorby - kombinácia živých hercov s animovanými predmetmi. Nasledovali krátke filmy ako napríklad Hra s kameny, Rakvičkárna či snímka Man and Technique určená pre súťaž v rámci montrealskej svetovej výstavy Expo '67.
Po podpise manifestu Dvetisíc slov a okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy emigroval v 1968 s rodinou do Rakúska, kde nakrútil film Picknick mit Weissmann. V tom istom roku za snímku Historia naturae (1967) získal cenu Maxa Ernsta na festivale v Oberhausene.
Do Československa sa s rodinou vrátil v roku 1969 a rok neskôr spolu s manželkou Evou Švankmajerovou vstúpil do československej surrealistickej skupiny. Ešte predtým ako aj jeho tvorbu obmedzil nástup normalizácie stihol nakrútiť krátke experimentálne filmy Tichý týden v domě (1969), Kostnice (1970), Don Šajn (1970). Úplný zákaz nakrúcania filmov zažil v rokoch 1972–1979.
Počas zákazu sa vrátil k divadlu a ako scénograf spolupracoval s pražským Divadlom Na zábradlí, s divadlom Večerní Brno a s pražským Činoherným klubom. Venoval sa aj výtvarnej činnosti, tvoril koláže, objekty a spolu s manželkou keramiku, ktorú predstavovali pod spoločným pseudonymom Kostelec.
Ako animátor, výtvarník či realizátor filmových trikov sa podieľal na známych filmoch Adéla ještě nevečeřela (1977) Deváté srdce (1978), Upír z Feratu (1981), Tajemství hradu v Karpatech (1981), Tři veteráni (1983).
Začiatkom 80. rokov 20. storočia sa vrátil k vlastnej filmovej tvorbe. Nakrútil krátke filmy Zánik domu Usherů (1980), Možnosti dialogu (1982), Kyvadlo, jáma a naděje (1983), Mužné hry (1988), Tma/Světlo/Tma (1989), Zamilované maso (1989), či Autoportrét (1989).
Medzinárodnú pozornosť vzbudil dnes už legendárny film Možnosti dialogu. Snímka získala v roku 1983 v kategórii krátkych filmov na medzinárodnom festivale FIFA v Annency Veľku cenu a cenu medzinárodnej kritiky a Zlatého medveďa na Berlinale.
V Československu však v tom čase ideologická komisia ÚV KSČ, ktorá mala na starosti filmovú tvorbu, premietala film Možnosti dialogu ako príklad toho, ako sa filmy nemajú nakrúcať.
Koncom 80. rokov vďaka švajčiarskej produkcii dokončil aj svoj prvý dlhometrážny surrealistický animovaný film Něco z Alenky (1987). Švankmajerova snímka získala v roku 1988 na medzinárodnom festivale animovaných filmov v Annency cenu za najlepší dlhometrážny animovaný film.
Začiatok 90. rokov minulého storočia síce odštartoval krátkymi grotesknými filmami Konec stalinismu v Čechách (1990) a Jídlo (1992), ale nasledujúce roky sa venoval výlučne celovečerným hraným filmom.
Vznikli snímky ako Lekce Faust (1993), kde vytvoril hlavnú úlohu nezabudnuteľný Petr Čepek, ďalej Spiklenci slasti (1996), či film Otesánek (2000), ktorý ocenili troma českými levmi. Snímka Šílení (2005) bola nominovaná na Oscara. Najnovšími filmami sú Přežít svůj život (2010) a Hmyz (2018), ktorý si takisto vyslúžil českého leva za najlepšiu scénografiu.
Za najväčší dar, ktorý ľudstvo dostalo, považuje medzinárodne uznávaný filmový režisér Jan Švankmajer imagináciu, ktorá jediná poľudšťuje človeka.