SNP: Hriadky sa po vojne otriasli, ľudia si pri opravách modernizovali domy
Seriál Vstali z popola k 75.výročiu SNP.
Hriadky 16.08.2019 (TASR)
Presne na 11. narodeniny Michala Bajusa oslobodila sovietska armáda obec Hriadky v okrese Trebišov. Ako pre TASR povedal dnes už 85-ročný obyvateľ tejto dediny, 1. decembra 1944 na jej územie dorazila frontová línia a miestni zažili „obrovské peklo“. Túto udalosť z čias druhej svetovej vojny pripomína aj pamätná tabuľa pred obecným úradom.
Nemeckí vojaci počas postupovania tých ruských v diaľke spozorovali, ako sa snažia prekonať rieku Ondava tým, že začali stavať pontónový most. „Z našej záhrady aj zo susedov dali asi štyri kanóny a počas troch dní pálili tým smerom. To boli také gule boli... akoby sa deti hrali na piesku a oni im chceli zabrániť niečo vytvoriť,“ pripomenul, že aj napriek tomu sa im napokon podarilo postupovať aj s takzvanými kaťušami.
Keďže nemecké vojská chceli zastaviť alebo aspoň spomaliť tie ruské, ktoré im už boli v pätách, cestu za sebou ničili. „Zlikvidovali mosty, boli to pekné, betónové mosty. Prvý, ktorý vyhodili do vzduchu, bol ten, ktorý sa nachádza kilometer za Hriadkami - padol 30. novembra v roku 1944 v nočných hodinách,“ povedal s tým, že ako ďalší zničili most pred vstupom do obce, ponad rieku Trnávka a napokon most v centre dediny. „Ten keď išiel do luftu, v Hriadkach sa všetky pozatvárané okná a dvere samé pootvárali, všetky sklá v oknách sa zosypali. Obrovský otras, obrovská škoda a veľké nešťastie to bolo pre obec,“ zaspomínal pamätník Bajus.
Podľa jeho slov chceli nemecká vojská zlikvidovať aj strategickú križovatku, do jej rohov umiestnili ekrazit a hlavnú cestu zamínovali až po druhý koniec dediny. „Môj otec vtedy stál pri bráne a počul, ako ľahký guľomet zaštrkotal a toho Nemca, ktorý nad tým stál, zasiahlo. Aj ten z tanku (nemecký vojak, pozn. TASR) dával signál, aby všetko nechali a utekali, lebo zaregistrovali ruských vojakov. Dvaja ho vzali na ruky a utekali s ním do tanku, ktorý išiel smerom na Sečovce. Museli utiecť,“ priblížil s tým, že uvedený úsek sa nepodarilo odpáliť a tieto udalosti sa stali 1. decembra 1944 v čase približne od 8.30 do 13.00 h. Míny ukryté v okolitých lesoch si však vyžiadali obete aj po vojne.
Hlavné veliteľstvo Rusov malo byť v Hriadkach v dome Laďa Buzinkaja. „Za sedem týždňov, čo my sme tu utrpeli s tými ruskými vojskami...oni boli páni v našich obydliach, museli sme im uvoľniť priestory,“ objasnil s tým, že vojaci boli premrznutí a ich stravovanie nebolo dostatočné, celkovo boli horšie zásobovaní než nemeckí vojaci. Podľa neho nebolo nič výnimočné, ak si z chlieva vzali kravu. „Potom im kuchári varili guľáše, ruské boršče - žalúdky im nestačili stravovať,“ povedal. Keď boli nemeckí vojaci vyčerpaní a na ústupe, tiež prišli do maštale. „Odviazali koňa a roľníkovi ho priviedli poraneného. A čo mal robiť? Ošetroval, poliečil, pokiaľ nezdochol. A už nemal čo zapriahnuť,“ spresnil.
Napriek tomu, že sa v obci stretli nepriateľské vojská, ktoré spustošili dedinu, povedal, že obyvatelia Hriadok im pomáhali - „ako ľuďom“.
Keďže si boje vyžiadali aj poškodenie mlynov v obci vrátane jedného, ktorý považovali na tú dobu za moderný, domáci si museli mlieť obilie a robiť múku na kamenných mlynoch. Obec sa však z bojov pozviechala, zničené domy aj mosty opravili. Tie, ktoré boli priamo v dedine, začali stavať nanovo v rokoch 1946 až 1947, najprv ich robili drevené. „Po výbuchu mosta, ktorý otriasol Hriadkami, čo bola katastrofa, si ľudia postupne začali obnovovať svoje obydlia – ja, aj každý, komu otriaslo strechu či poškodilo dom. Do kameňa som musel všetko obiť, okná vymeniť. Ľudia aj modernizovali - kto aké mal možnosti, aká bola zámožná rodina, či boli chlapi v rodine. Keď sme sa trošku zmohli, objavila sa aj elektrifikácia obce,“ povedal s tým, že to nebolo jednoduché a v domoch mohli mať len 15-wattové žiarovky a žiadne zásuvky. „Výroba elektriny bola v plienkach“, uzavrel Bajus.
