História: Od bitky pri Világoši uplynulo 170 rokov
Zbrane zložilo a vzdalo sa 11 generálov, 1426 dôstojníkov, 23.163 peších honvédov, 4830 husárov a 2550 delostrelcov.
Siria/Bratislava 13.08.2019 (TASR)
Bola to záverečná bitka uhorskej revolúcie z rokov 1848 a 1849. Pri rumunskej obci Siria známejšej pod vtedajším maďarským názvom Világos kapitulovali 13. augusta 1849 posledné zvyšky revolučnej uhorskej armády. Názov miesta sa čoskoro stal metaforou, pretrvávajúcou až do súčasnosti, ktorá symbolizuje poriadny výprask. Od bitky pri Világoši uplynie v utorok 13. augusta 170 rokov.
Snahy odstrániť prežitky feudalizmu, nespokojnosť s absolutistickým zriadením, nárast národného cítenia, ale aj dlhotrvajúca hospodárska kríza a veľká neúroda i hladomor v rokoch 1845 až 1847 viedli k revolučnej vlne, ktorá sa valila v polovičke 19. storočia celou Európou.
Prvý náznak toho, že by sa vlády absolutistických panovníkov mohli stať minulosťou, priniesli v januári 1848 nepokoje v Kráľovstve oboch Sicílií. Nasledujúci mesiac vyrástli barikády v parížskych uliciach – výstrely pochovali monarchiu a opätovne bola vyhlásená Francúzska republika. Nepokoje vypukli postupne aj v ďalších krajinách starého kontinentu. Nevyhlo sa im ani Rakúske cisárstvo, kde sa začala revolúcia vo Viedni 13. marca 1848. Revolučná nálada prinútila cisára Ferdinanda I., aby zo svojich služieb prepustil nepopulárneho kancelára Metternicha a prisľúbil reformy, ako napríklad vydanie ústavy či zrušenie cenzúry.
Udalosti vo Viedni povzbudili opozíciu v Uhorsku, na čele ktorej stál Lajos Kossuth. Počas revolučnej vlny, ktorá sa v polovici 19. storočia šírila Európou, sa po prvýkrát výraznejšie aktivizovali aj Slováci. Už na zasadnutiach Uhorského snemu dochádzalo k ostrým výmenám názorov medzi Ľudovítom Štúrom a Lajosom Kossuthom. Vodcovia maďarskej revolúcie sa síce dovolávali slobody, ale tú nedopriali iným národnostiam v Uhorsku a ignorovali tiež slovenské národnoemancipačné snahy.
Po Slovanskom zjazde, ktorý sa konal v Prahe od 2. do 12. júna 1848, sa začali vyhrocovať mocenské rozpory medzi uhorskou mocou na jednej strane a Viedňou i hnutiami Nemaďarov, na strane druhej, čo vyústilo do občianskej vojny a ťaženia cisárskej armády do Uhorska. Keďže Habsburgovci sľubovali zaistiť rovnosť národov a ríšu prebudovať na federatívny štát, Slováci sa pridali na ich stranu. Tieto sľuby však neskôr cisárska Viedeň nesplnila.
Na jar 1849 dosiahli uhorské revolučné vojská sériu vojenských úspechov, a tak musela vláda vo Viedni na potlačenie povstania požiadať o pomoc ruského cára Mikuláša I. Žiadosti vyhovel a do Uhorska poslal vojská, ktorým velil knieža, poľný maršal Ivan Fiodorovič Paskevič. Ten sa osvedčil už v roku 1831 pri potlačení poľského protiruského povstania. Podľa historických prameňov v júni 1849 zhromaždil takmer 200.000 mužov v plnej zbroji. Cisárska armáda mala približne 170.000 vojakov. Proti takej presile bola oveľa menej početnejšia maďarská povstalecká armáda prakticky bez šance.
S výraznou vojenskou podporou Rusov a v pozadí aj s podporou slovenského dobrovoľníckeho vojska porazili Habsburgovci maďarskú armádu. Povstalecké maďarské vojsko na čele s hlavným veliteľom generálom Arthurom Görgeym kapitulovalo 13. augusta 1849 pri meste Világoš. Zbrane zložilo a vzdalo sa 11 generálov, 1426 dôstojníkov, 23.163 peších honvédov, 4830 husárov a 2550 delostrelcov. Vláda vo Viedni revolúciu krvavo potlačila. Rakúske súdy vyniesli viac ako tristo rozsudkov smrti nad vojenskými a politickými vodcami revolúcie a ďalšie stovky ľudí skončili vo väzení.
Síce oddiely slovenských dobrovoľníkov v rámci takzvanej tretej letnej výpravy nezasiahli do priamych bojov, ale pôsobili napríklad v oblasti Banskej Bystrice, Kremnice, na Gemeri i Liptove, kde kryli tyl ruskej a cisárskej armáde a odzbrojovali maďarské oddiely, ktoré na týchto územiach operovali.
Bitka pri Világoši znamenala zlikvidovanie posledného revolučného ohniska v Európe a zároveň viedla k upevneniu moci viedenskej vlády a nástupu Bachovho absolutizmu.
Zdroj: Dušan Kováč a kol.: Kronika Slovenska (1998), kol. SAV: Dejiny Slovenska II. (1968), Tomáš Winkler: Perom a mečom (1982)