Primo Levi, autor svedectiev o holokauste, sa narodil pred 100 rokmi
Do talianskej a svetovej literatúry vstúpil s knihou Se questo e un uomo.
Turín/Bratislava 30.07.2019 (Skolske.sk)
Do talianskej, ale aj svetovej literatúry vstúpil Primo Levi autobiografickou knihou Je to človek?, ktorá je jedným z najsilnejších svedectiev o krutosti života v nacistickom koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Od narodenia vyštudovaného chemika, spisovateľa a človeka, ktorý prežil holokaust uplynie v stredu 31. júla 100 rokov.
Primo Levi sa narodil 31. júla 1919 v Turíne v židovskej rodine dva roky pred narodením svojej sestry. Leviho otec pracoval v továrni, aj preto sa ku vzdelaniu a literatúre dostal cez matku, zanietenú čitateľku a amatérsku klaviristku.
Po absolvovaní prestížneho gymnázia Liceo Classico Massimo d'Azeglio študoval v rokoch 1937 - 1941 chémiu na univerzite v Turíne. Ukončiť univerzitné vzdelanie sa mu podarilo tesne pred zákazom študovať Židom na vysokých školách, ktorý zaviedla talianska fašistická vláda.
Po vstupe nemeckých vojsk do severného Talianska v septembri 1943 sa chemik a budúci svetoznámy spisovateľ Primo Levi pridal k partizánskemu oddielu operujúcemu v okolí Val d'Aosta. Už v decembri toho istého roku fašistické jednotky partizánsku skupinu obkľúčili, Prima Leviho zajali a odviezli do koncentračného tábora vo Fossoli. V roku 1944 ho ako Žida deportovali do nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, v ktorom strávil 11 krutých mesiacov.
V januári 1945 sovietske jednotky oslobodili tábor, ale Leviho a ďalších väzňov pochádzajúcich z Talianska internovali v táboroch na Ukrajine a neskôr v Bielorusku. Do rodného Turína sa vrátil po strastiplnej ceste cez východnú Európu až v októbri 1945.
Po ročnej, ale intenzívnej známosti sa v roku 1947 oženil s Luciou Morpurgovou, pod vplyvom ktorej začal aj literárne tvoriť. Zostal však verný aj svojej veľkej láske chémii a dlhé roky pracoval vo výskumnom laboratóriu.
Do talianskej a svetovej literatúry vstúpil Primo Levi knihou Se questo e un uomo (Je to človek?, slovensky v roku 2001), ktorá prvýkrát vyšla v roku 1947. V knihe, ktorej druhé vydanie sa v Taliansku v roku 1958 predalo viac ako 300.000 výtlačkov, opísal neľudské podmienky života v koncentračnom tábore. V autobiografickej knihe zároveň priniesol aj sugestívny obraz človeka, ktorý sa síce v tábore zmení iba na vytetované číslo, ale zúfalo sa snaží prežiť a zachovať si aspoň čriepky ľudskej dôstojnosti.
Úspech zaznamenala aj nasledujúca Leviho próza La tregua (Prímerie) z roku 1963, v ktorej opísal prvé týždne po návrate z koncentračného tábora do vlasti.
V nasledujúcich tvorivých rokoch sa pokúšal aj o nový literárny žáner, ktorý definoval ako "technologicko-fantastická" poviedka. Pod pseudonymom Damiano Malabaila vydal v roku 1966 poviedkovú knihu s názvom Storie naturali (Príbehy z prírody) a v roku 1971 zbierku poviedok Vizio di forma (Formálna chyba).
Po technologicky-fantastických poviedkových knihách nasledoval román z továrenského prostredia La chiave a stella, ktorý vyšiel v roku 1979.
Pri písaní nezabudol ani na chémiu. Veľký úspech totiž zaznamenala aj kniha z roku 1975 s názvom Il sistema periodico (do češtiny preložená v roku 1981 pod názvom Prvky života). Posledné poviedky Levi zhrnul a vydal roku 1981 v knihe Lilit e altri racconti (Lilit a ďalšie príbehy).
K holokaustu a židovskej tematike sa vrátil v 80. rokoch minulého storočia v dielach Se non ora quando? (Ak nie teraz, tak kedy?) a I sommersi e i salvati, ktoré v slovenčine vyšlo v roku 2003 pod názvom Potopení a zachránení.
Primo Levi ako aj mnohí ďalší, ktorí prežili holokaust, trpel tzv. komplexom tých čo prežili, teda pocitmi viny, výčitkami svedomia, lebo o živote a smrti v koncentrákoch rozhodovala často náhoda, prípadne aktuálna nálada dozorcov a veliteľov tábora.
Silné depresie 11. apríla 1987 napokon dohnali vtedy už uznávaného 67-ročného spisovateľa Prima Leviho k samovražde. Skočil do výťahovej šachty v dome, ktorom býval.
Zdroje: www.iliteratura.cz; www.thoughtco.com