Máma říka: Pro hlupáka každý hloupý (F. Gump)
Ľuďom bol na smiech. Nepoznali jeho príbeh.
Bánovce nad Bebravou 18.07.2019 (Skolske.sk)
Rozprávajú sa sami so sebou, vykrikujú, nadávajú. Niektorým stačí dať pivo či cigarety a obrátia sa na posmech sveta. Čo po tom, že šliapeme po dôstojnosti človeka? My sa radi bavíme na ľudskom nešťastí.
Hlupáci alebo blázni? Alebo ľudia, ktorým sa v živote niečo pokazilo? Jedno je isté, za každým z nich sa skrýva nejaký životný príbeh.
„V našej triede vynikali dvaja chalani. Števo bol jedným z nich. Spieval, maľoval, bol výborný v matematike aj v slovenčine. Jemu išlo všetko. Chodil na vysokú, keď pri absolvovaní vojenskej služby utrpel úraz hlavy. Dostal sa z toho aj sa oženil. Ale školu už nedokončil. Mal tri šikovné deti a úžasnú ženu, ktorá o ňom len pekne hovorila. Jeho matka ju neznášala. Starala sa im do manželstva, až ho rozbila. Potom to s ním išlo už dolu vodou. Začal piť a z krásneho blonďavého muža ostala troska. Líca sa prepadli, iskra z belasých očí sa vytratila. Alkohol mu v hlave všetko poprevracal. Nadával ľuďom, ohrozoval okolie. Ja som sa ho nemusela báť. Iste si pamätal, že ako dieťa som ho mala rada. Bývali sme vedľa seba, hrávali sme sa spolu. Raz sme na výtvarnej kreslili portrét. Mňa učiteľ posadil dopredu, aby som pózovala. Števo nakreslil najkrajší obrázok. Na ňom som to bola naozaj ja. Jeho rodičia boli obchodníci a ja som mu závidela, že má doma všetko. Ale nebolo to tak. Rodičia si pri práci nenašli čas na deti. Ako som povedala, ja som sa ho nemusela báť. Pri mne akoby sa mu vracala čistá myseľ. Raz prišiel opitý k nám a povedal mi: „Som ja ale k... .“ Nakoniec už nenadával, nevykrikoval, už len chripel, až celkom stratil hlas. Pijatika urobila svoje. Neviem, čo je s ním teraz, ale najskôr bude v nejakom liečebnom zariadení,“ hovorí žena zo Števovho obrázka.
Mária Škultétyová, Gymnázium Janka Jesenského Bánovce nad Bebravou