Lemmy, pozdrav Ľuboška aj Soničku
Dnes som po ňom nemusela nič odkazovať . Stretla som ho s Ľuboškom.
Bánovce nad Bebravou 06.07.2019 (Skolske.sk)
Vracali sa z rannej prechádzky. Ponáhľali sa domov, lebo slnko už pálilo, ohrievalo asfalt. Bolo treba schladiť labky a vykúpať sa v bazéne. Lebo pri potoku to Lemmy nevydržal. Skočil do vody. Preto náš rozhovor bol krátky. Akurát som sa opýtala, ako poslúcha a či pánovi a paničke odovzdá pozdrav, ktorý po ňom posielam, keď idem okolo.
„Neodovzdá, “ hovorí Ľuboš a usmeje sa . „ Aj keď je ako človek a my so Soničkou máme k nemu aj taký vzťah. Cíti ako ľudia, akurát že nerozpráva. Spáva s nami a robí nám spoločnosť, keď už naši chlapci majú svoje rodiny. Keď idem do roboty, hnevá sa na mňa a dáva to patrične najavo. Skrúti sa do kúta a tam čuší. Sonička mu nachystá obed, on čaká na svojom gauči, kedy prídem domov. Len potom sa napapá. Lemmy je naše zlatíčko, milujeme ho. Hovorí sa, že láska sa nedá kúpiť. Dá sa. Kúpte si psa. Pes je jediný tvor na svete, ktorý má radšej svojho pána ako seba.
Keď nám odišiel náš prvý psík, povedal som si, že iného nechcem. Dlho sme to nevydržali, a tak je tu Lemmy. Pozrite, jeho meno mám vytetované na ruke. Ako sa správa? Poviem to takto. Zo sto ľudí, ktorí prejdú okolo nášho domu, na deväťdesiatich ani neštekne. Na zvyšných desať zašteká. Sú to zlí ľudia alebo ľudia s taškou. Napríklad naša poštárka. A ešte šteká na hendikepovaných ľudí. Na dvoch takých, ktorí prechádzajú po chodníku, šteká pravidelne. Deti môžu prísť k nemu, pritúliť sa, pohladkať ho, deti má rád. Je to labrador a toto plemeno sa využíva pri nevidiacich, slúži ako vodiace psy. A tiež aj v terapii."
Toľko mi v krátkom rozhovore stihol povedať Ľuboš. Na dlhšie rozprávanie nebol čas.
Nakoniec ešte doplním svoje osobné vyznanie.
Nikdy som k psíkom či psom nemala blízky vzťah, my sme nikdy psa doma nemali. Na ulici som sa psov vždy bála. Keď kráčam po chodníku a k ohrade priskočí zúrivý pes, vždy sa zľaknem. Lemmyho sa nebojím, nešteká na mňa. Rada sa pri ňom zastavím, aby som po ňom pozdravila dvoch milých ľudí, pre ktorých je pes viac než zviera. Možno preto ho mám rada. Keby bol Lemmy človek, dalo by sa povedať: Šťastný to človek! Ale nie každý pes má šťastie na starostlivých ľudí a ich lásku. Tam, kde za ohradou vidím kôpky toho, čo sa nedá ani pekne pomenovať, tam pes nie je domácim miláčikom. Ten môže Lemmymu len ticho závidieť.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou